Zodiac (SK)

Kapitola 9

Môj snúbenec je s najväčšou pravdepodobnosťou po otcovej pravej strane, na balkóne kde sa po uvítacom ceremoniály ocitnem aj ja. Môj otec ma dlhý príhovor, snaží sa upútať malichernými pokusmi o dôveru ľudí ktorí mu neveria. Nepočujem síce nič čo vraví, no viem že jeho reč je samé klamstvo a len blázon ako on by mu uveril každé slovo. Začína fúkať vietor a po oblohe sa pohybujú biele mraky ako znak nádeje pre moje ubolené svedomie. Môžem byť princezná s krutou výchovou, no stále som  jemná a nežná a stále hľadám nádej po svete. Zrazu sa rozozvučia bubny ktoré ma vyvedú z miery, no môj kôň ako na povel vyštartuje do útrob Bambricku na popravuje mojej sestry.

Kone sú inteligentné zvieratá ktoré si veci spájajú do vzájomných súvislostí. Môj vojnový kôň teda na popud vlastných inštinktov vyrazil do rytmu bubnov skôr, ako som ho k tomu stihla vyzvať ja. Skrátila som si oťaž a spomalila koňa do tempa v ktorom ma dostihla moja stráž v zoskupení šiestich jazdcov. Ich úlohou bolo plniť si povinnosti voči monarchii, a byť tak viac poddaným človekom ako obyčajný pastier oviec. Na prilbiciach sa im vznášalo šedé pierko z volavky. Kone neboli nijako špeciálne vyzdobené, okrem podložiek pod sedlom s kráľovým erbom leva. Kone sa vrútili v záštite prachu cez kamennú chodbu pokrytú vlhkosťou a plesňami. Po obvode stáli vojaci s mečmi pred tvárou a prísnym pohľadom.

Do amfiteátru sa najprv cvalom dostal veliteľ skupiny, z pošvy vytiahol zdobený meč a v cvale vytočil koňa do stoja. Jeho akt zopakovali ďalší piati vojaci a zoskupili sa v symetrickom rade. Do bitia bubnov sa pridali už aj trúbky, a veliteľ začal ohlasovať môj príchod. Rútiac sa tmavou chodbou zo šedých tehál pokrytými machom či plesňou som vnímala každý môj nádych a výdych. Mala som strach zo svojho života ktorý sa príliš rýchlo rútil do istej záhuby. Existovala nejaká cesta úniku? Nechcem si priznať realitu, že život je len jedna veľká povinnosť voči Bohu.

,, Jej Veličenstvo Alaïa Nufaras Nabela Densissimovská," opäť dopad predných podkov na dlaždenú chodbu," princezná severných morí a právoplatná dedička...." dych koňa sa takmer zosynchronizoval s tým mojím, jeho hriva dopadala rovnako ako moje ukryté vlasy pod čiernym plášťom, ktorý slúžil ako ochrana voči môjmu snúbencovi aby ma neuzrel. Boli sme zasnúbený ešte ako bábätka ktoré nepoznali nič okrem prsníka dojky. Naši otcovia spojili svoje sily a sľuby v našich menách a zasnúbili nás. Už v tej minúte po vyslovení zásnubného sprisahania padla mágia na moje a princove plecia, a od tej chvíle sme sa nesmeli uzrieť ani len na olejovej maľbe. A dnes, práve za pár sekúnd sa postavím do stredu amfiteátra, a hoc zahalená budem stáť po všetkých tých rokoch trucu na mieste, kam ma môj otec chcel dostať.

Moje oči začínajú vnímať po tmavej chodbe intenzívne svetlo, nemám čas si oči zakryť rukou, o to viac by sa to považovalo za akt nedôstojnosti a tak sa len usadím do sedla a pocítim mäkký piesok pod nohami svojho koňa. Celý amfiteáter sa postaví na nohy a začne sa klaniať, vrieskať moje meno a hrať divadlo v zmysle ako veľmi ma milujú. Viem že som im nikdy nič zlé nespravila, ale nestačia nepravdivé reči na poškvrnenie niekoho čistoty? Alebo už len priznanie že som dcéra kráľa Ramzesa? Malá štipka nádeje mi vraví, že možno tí ľudia túžia v zmenu a s nádejou očakávajú môj nástup na trón. Nech je to ale už akokoľvek, viem že nesmiem podľahnúť emóciam. Nasmerujem koňa po obvode celého amfiteátra, a v plnom cvale prejdeme po celej dĺžke. Malé deti sa vykláňajú zo zábradlia pomedzi stráže ktoré stoja po celom obvode a načahujú svoje maličké nevinné rúčky v nádeji že sa ma dotknú.

Kôň je z dlhého cvalu celý spotený a na krku sa mu tvorí pena. Otočím koňa do vnútra kruhu a zastanem rázne pred svojím sprievodom. Hlavu mám sklonenú, pozerám na svoje ruky zahalené v čiernych rukaviciach ktoré žmolia spotené oťaže zamotané v konskej hrive. Nadvihujem sa v rytme konského dychu a čakám kým sa upokojím. Publikum kričí a dožaduje sa mojej pozornosti. Na tieto predstavenia som zvyknutá, môj stres pomaly opadá a ja som nútená začať uvítací obrad.Pomaly zdvíham hlavu a ľudia ešte viac besnejú, chcú aby ich deti videli čo všetko toto monštrum dokáže?

Tak veľmi sa chcem zakryť ešte viac, zakryť svoju prozreteľnosť a nenechať ľudí vidieť to prečo som Alfou a dcérou Densissimovského rodu. Stojím presne oproti balkónu kde stojí môj otec. Zdvihnem hlavu, narovnám sa v sedle a prestávam počúvať krik ľudí. Zameriam sa na všetku svoju silu a hanblivosť zahodím do kúta. Prudko roztvorím oči, tentoraz v jasne žltej farbe s tenkou štrbinkou ako oko dravca. Z mojej hrude vyletí rýchla žltá šmuha a rozpolí sa na dve. Ich okraje sú hmlisté a čoskoro sa formujú do leva a levice. Deti sa idú zblázniť, tešia sa a kričia od radosti. Ja však toto predstavenie ignorujem. Svojimi očami prepaľujem otcove rysy. Venuje mi súhlasný pohľad a zasadne na trón za ním.

Kútikom oka sledujem balkóny vedľa neho. Po jeho pravici, presne ako som predvídala je zástava so zeleným lemom a čiernym medveďom. Zástupcovia Baurínskeho rodu stoja všetci na balkóne a sledujú divadlo ktoré som nastolila. Na otcov súhlas ma príde zložiť jeden z vojakov a ja si opravím čierny plášť akonáhle dopadne moja noha na mäkký piesok. Kôň sa na mňa vďačne pozrie a poslušne odkluše za paholkom. Moja družina sa taktiež pomaly vyparuje spod obzoru ľudí a moje dve šantiace levy sa vracajú naspäť na svoje miesto.

Nastane ticho. Opäť som schopná zachytiť vietor narážajúci do pevnosti. Cudzinci čakajú čo bude mojím ďalším triumfom tejto neslávnej slávnosti. Pozdvihnem svoju hlavu a odtrhnem svoje oči od otcovho šialenstva. Prezerám si ľudí ktorý sem prišli. Tušia vôbec kam to prišli? Deti sa tešia a kývajú mi, avšak akonáhle zachytia môj pohľad chcú sa skryť za ženské sukne so slzami ktoré im máčajú líčka. Som monštrum ktoré kazí deťom radosť zo života, som tou ktorú vychoval kráľ Ramzes a teraz musím popriať najmladšej sestre jej verejnú popravu a spraviť tak zo mňa bezcitnú suku.

Opatrne si stiahnem rukavice z rúk a odhalím tak snubný prsteň ktorý mi pripomenie komu v skutočnosti patrím. Ďalšia slza sa mi kotúľa dole tvárou, našťastie úspešne skrytá za čiernou záštitou plášťa. Svojím pohľadom teraz prechádzam po balkónoch kde sa nachádzajú príslušnici monarchie. Môj pohľad preletí čo najrýchlejšie cez balkón môjho snúbenca a snažím sa nezachytiť pohľad žiadneho z jeho príslušníkov. Avšak samotnému Baurínskemu kráľovi som nútená sa pokloniť. Pravú ruku si položím na srdce a pokorne sa pokloním. ,, Hay! znie kráľov pozdrav a ja sa narovnám. Snažím sa neregistrovať to ako vyzerá a pokračujem poklonou ďalším kráľom, zatiaľ čo mi všetci osobitne skladajú pozdravy.

Keď skončím slávnostné uvítanie, môj otec sa postaví a ja padnem na zem v tej najviac pokornej poklone akú sa mi kedy podarilo nacvičiť. ,, Zápas môže začať!" skričí na celý Bambrick a zasmeje sa. Ľudia prepuknú do jasotu a natešene skáču po laviciach. Postavím sa z mäkkého piesku a natiahnem si svoje rukavice. Moje telo si zatiaľ nezačalo uvedomovať princovu prítomnosť, no za chvíľu budem musieť stáť vedľa neho na balkóne a sledovať masaker podo mnou.