Zodiac (SK)

Kapitola 33

,, Si plná odporu voči boju," povie zúfalo a pohľadom zakotví o zem, zdá sa mi že to skonštatoval viac menej pre seba. ,, Skôr sa bojím boja aby mi neuštedril ďalšiu ranu," priznám sa mu. Maximus mi v tej chvíli len hľadel do očí. Bol to moment kedy nevedel čo má vyrieknuť. Obidvaja sme sa báli sami seba.

O hodinu neskôr sa veľká plachetnica poberala svojím vlastným smerom. Plachty boli naduté a drevo príjemne vŕzgalo. Nenávistné pohľady mužov ktorý sa v brnení môjho kráľovstva poberali nehanebne naspäť na svoju loď sa mi zaryli hlboko do srdca. Bola som pre nich monštrom, a vrahom ich kráľa. Nesmela som si však pripustiť realitu. Zamýšľanie sa nad tým, že kráľ ma niekde svoju manželku a deti by ma bolo prelomilo ako kúsok tenkého skla, a nebola by som schopná konať spravodlivo a rozumne.

Východné pobrežie bolo opäť prázdne. Len čajky boli príčinou a zámienkou, vlny vsakovali povrch a filtrovali piesok. Mokré kvapky slanej vody stekali po ostrých bralách a padali naspäť do mora. Maximus sa vracal naspäť na pláž s našimi koňmi. Tvár mal zamyslenú a nečitateľnú. Obidvaja sme boli bez chuti do života. Správať sa vodcovsky a svinsky bralo veľké množstvo energie. Vyčerpávalo nás správať sa ako bezcitný ľudia. No ako inak získať rešpekt u hlupáka?

,, Dáme ho sem," povie cez vietor a ukáže na pár  vyššie postavených dosák, ktoré vyzerajú ako sánky z detstva mojich sestier. Hranoly ktoré sú k  nim pripojené sa silnou reťazou utiahli okolo bočníc sedla na Maximusovom koni. Prehltnem a zaklipkám oči. Silou vôle sa nadýchnem slaného vzduchu a prikážem si konať. Moje telo na niekoľko minút upadlo do spánku, myseľ sa ponorila do dočasného zatratenia a ja som sa stratila vo vlastnom čase, no bol čas opäť vojsť hlavnými dverami do reality a čeliť životu.

Oči leva sa pri styku so mnou začnú rozmazávať, a čoskoro je lev v mojej mysli a odpočíva vedľa levice. Hlboké rany na nohe kráľa Zanzibarovských ostrovov sú hlboké, a vyteká z nich pomaličky krv. Je v bezvedomí. Keď ho lev demonštratívnou silou odhodil odo mňa a Maximusa musel utrpieť menšie poranenie hlavy. I keď dopadol do mäkkého piesku, pravdepodobne nestimuloval náraz dostatočne. Chytím ho za chodidlá, a Maximus za ramená. Kráľove telo je ťažké a nepravidelne dýcha. Jeho Alfa mu ale pomáha sa zbavovať zranení.

,, Nechceš ho niečím previazať?" opýtam sa Maximusa a obzerám sa po nejakej reťazi ktorá by tu bola nazvyš.
,, Nemyslím si, že sa počas cesty preberie," odpovedá mi zatiaľ čo opravuje sedlo na koni. ,, O to nejde," pokrútim hlavou a postavím sa, ,, môže kedykoľvek vypadnúť," položím si ruky vbok a opäť pozriem na polomŕtveho kráľa. ,, Vyklop bočné dosky," povie a pozrie sa na tie dosky. Kľaknem si a silno vytlačím staré drevo. To sa vytlačí do takej polohy, že zabráni vypadnutiu našej obete. ,, Nikdy som o tomto nepočula," priznám sa a postavím sa.

,, Používalo sa to kedysi vo vojnách na záchranu ranených," odpovedá mi Maximus a prichádza skontrolovať sane. ,, Teraz sa to už nepoužíva?" spýtam sa a podídem ku svojmu žrebcovi.

,, Nie," Maximus sa vystrie a pozrie mi do očí, ,, dnes vo vojnách už nie sú ranený. Si buďto mŕtvy, alebo živí," zhlboka sa nadýchne a podíde ku strmeňu. Neodpoviem mu na túto poznámku. Je pre mňa príliš komplikované sústrediť sa na to čo sa deje. V hlave mi nepríjemne bubnujú ťažké bubny. Je mi zle, no rýchlo sa dostanem do sedla. Potrebujem byť čím skôr na hrade a odísť z tohto strašidelného prístavu. Som vychovaná v komplikovanosti, od detstva stojí vedľa smrti a súperím s ňou, no dnes, dnes som zmätená a bez ducha bojovnosti.

Od včerajšieho stretnutia s Maximusom som ako roztopená čokoláda a rozmaznané dievčatko. Nechávam sa hýčkať jeho silnou prítomnosťou v nádeji že je schopný ma ubrániť. Kam odchádza všetká sila, bojovnosť a krutosť? Prečo sa odvraciam tvárou preč od nepriateľa a som vystrašená? Môj otec zo mňa vychoval iného človeka, tak prečo sa nechovám podľa jeho noriem?

Akonáhle kone pocítia ťarchu jazdca na svojom chrbte vydajú sa do kroku. Poháňaní vetrom sú rezkejší, a s chuťou vycválať každý kopček ktorý nás vyvedie z pláže na pláne a lesy omnoho šťastnejší. Po celú cestu na hrad, ktorá je omnoho dlhšia kvôli pomalému tempu, s Maximusom neprehovoríme ani jediné slovo. Ja kráčam pred ním so sklonenou a zamyslenou hlavou, zatiaľ čo on stráži chromého kráľa ktorého ťahá za sebou. Niečo sa so mnou deje. Nie je to žiaľ nad otcovou smrťou, nie je to už ani to počiatočné pobúrenie sa proti princovi. Dokonca som zabudla aj na to, že tento muž mi odoberá moju vlastnú silu.

Teraz sa so mnou deje ale niečo úplne iné. Nedokážem sa nájsť. Prečo sa vedľa Maximusa cítim ako dieťa, ktoré chce byť hýčkané a rozmaznávané? Prečo sa priam nechcem ubrániť sama ale vyhľadávam jeho zdroj sily? Prečo už nie som tou silnou, zatrpknutou a tvrdohlavou princeznou ktorou som bola ešte včera večer? Je toto definícia lásky? Znetvoriť človeka a predhodiť ho napospas osudu?

Chcem odtiaľto ujsť. Zabodnúť päty do slabín koňa a odcválať preč. Do bezpečnej zóny kde budem môcť byť silnou a nezávislou ženou. Kde moje srdce nebude vynechávať údery pred mužom, a kde sa nebudem báť čeliť nástrahám. Prečo by ma otec vychovával v duchu smrti a strachu? Nevedel že sa jedného dňa zamilujem, a všetky jeho snahy odídu a rozštiepia sa?

Nie, ešte nie som zamilovaná. Ešte stále mám čas sa postaviť tomuto režimu. Budem musieť bojovať sama so sebou, no aký zmysel mali inak všetky tie bitky?