Zodiac (SK)

Kapitola 10

Keď skončím slávnostné uvítanie, môj otec sa postaví a ja padnem na zem v tej najviac pokornej poklone akú sa mi kedy podarilo nacvičiť. ,, Zápas môže začať!" skričí na celý Bambrick a zasmeje sa. Ľudia prepuknú do jasotu a natešene skáču po laviciach. Postavím sa z mäkkého piesku a natiahnem si svoje rukavice. Moje telo si zatiaľ nezačalo uvedomovať princovu prítomnosť, no za chvíľu budem musieť stáť vedľa neho na balkóne a sledovať masaker podo mnou.

Vystreto odchádzam z bojiska na ktorom padlo už stovky ľudí od čias, kedy sa táto pevnosť postavená výhradne pre ľudské radovánky postavila. Na môj chrbát pozerá tisíce očí a mám silné nutkanie sa otočiť. Avšak zachovať si dôstojnosť v situáciach ako sú tieto je nevyhnutné. Vojaci mi ochotne otvoria mohutné dvere z ebenového dreva a vpustia ma do chodby ktorá vedie na najvyššie balkóny vyhradené pre monarchov. Nohy kladiem opatrne na staré drevo, z ktorého už dávno opadala všetká farba a dnes pripomína len rozpadajúci sa prach. Po kamenných stenách sa udržiava vlhkosť a malé kvapôčky rosy stekajú k zemi pri nebadateľnom zachvení schodiska.

Cítim, ako sa celá trasiem vďaka veľkému adrenalínu. Musím prekaziť túto ohavnú slávnosť skôr než bude neskoro, je mi jedno aké budú následky no nesmiem dovoliť aby tu dnes zahynula moja sestra. Možno sa kvôli tomuto hlúpemu skutku nedožijem večera, alebo ma za neposlušnosť voči vlastnej rodine a kráľovi odhodí aj Baurínsky kráľ. Svojho otca by som tak zrazila dva krát ohavným a drastickým spôsobom. Mám byť teda lojálna voči kráľovi či rodine? Z vonku počujem výkriky, ktoré sprevádzajú najmladšieho príslušníka Densissimovksého rodu, princeznú Témari. Jej jemnosť bola vždy až príliš dojímavá, to úbohé dieťa nevie ani ako pozdvihnúť meč.

Témarí má síce 14 rokov, ale narodila sa pod poslednou hviezdou Gamy, nie je ani len zďaleka bojovníkom. Má príliš nežné srdce ktoré sa dokáže prirýchlo utopiť v strachu, ako môže môj otec bažiť po toľkej neprávosti? Vyslať Gamu na bojisko je vražedný úkon, sú to ľudia ktorý majú mať potenciál v intelektuále, nie v boji. V jej veku som sa vracala domov z vojny naplnená novými pocitami zo svete. Moje zbrane boli pokrstené krvou na najbližších 20 rokov a telo dievčaťa už dávno zmenené na vraždiacu bytosť. Avšak Témari nemá ani len jediný tréning v boji, nepozná žiaden pohyb ktorý by jej bol predĺžil život aspoň o pár sekúnd!

Predo mnou sa otvoria tentoraz kovové dvere a opäť ma ožiari priami lúč slnka. Prepáli mi oči a tak sklopím pohľad na zem, aby si nikto nevšimol ako ich žmúrim. Stráž dupne nohami na pozdrav a väčšina balkónov s kráľovským obsadením ma sleduje. Nevyvádza ma to z miery, slávnosti ktoré sa konali na našom hrade sa niesli v oveľa viac pompéznejšom duchu než táto vraždiaca nemilosrdnosť kráľovského otca. Ibaže moje mozgové závity sa točia neustále okolo dvoch bodov. Baurínskeho princa a mojej sestry. Doposiaľ som nenašla žiadnu odvahu sa pozrieť priamo pred seba a uzrieť jeho rodinu, stačil mi rýchly pozdrav ktorý som si ešte na bojisku vymenila s jeho otcom. Samozrejme že som zvedavá ako vyzerá môj budúci manžel, no moja hrdosť mi nedovolí sa tam pozrieť. Bola by to radosť pre otcove oči pokiaľ by ma videl zazerať tam, kam chce aby som pozerala a preto sa len chladne postavím po otcovej ľavici ako jeho najstaršia dcéra a sledujem čo sa deje podo mnou.

Hore na balkónoch je príjemný vietor ktorý sa snaží odniesť všetky starosti. Teraz však nie je čas nechať sa uniesť emóciami. Orchester, ktorý je už hodnú chvíľu pripravený na svojom balkóne začne hrať bojové melódie a len vďaka sluchu Alfy som schopná počuť veliteľa kráľovskej gardy ako ohlasuje príchod mojej sestry. Skúmavo sledujem reakcie ľudí, nájdem v ich tváriach nejaký súcit? Prekvapenie? Vedeli o tom že idú na verejnú popravu najmladšej kráľovej dcéry?

Ľudia sa však naďalej usmievajú, poniektorý sa rozprávajú a dianiu pod nimi neprikladajú žiadnu váhu. Z veľkých krídlových dvier vystúpi moja sestra. Z hora pôsobí ako mravček ktorý zablúdil a stratil sa. Ibaže mravce sa navzájom nevyháňajú z hniezda a nesnažia sa poštvať jedného proti druhému. Spravím malinký krok vpred, keď mi moja sestra mizne z dohľadu, aby si šla po svoju výzbroj. Otec ma chytí silno za ruku a trhne mnou opäť dozadu. Moje nozdry sa doširoka otvárajú a koluje mnou zlosť za tento akt. Jeho správanie na verejnosti nie je ani len zďaleka kráľovské. Moja matka potichu vzlykne a Nyagaro, druhorodená sestra sa ju snaží utíšiť.

Možno som bola ich posledná nádej, ktorej verili že zachráni ich priateľku, dcéru a sestru. Klenot, ktorým ja okrem pokrvného spojenectva nie som. Som len zbraň od dojčaťa odlúčená od matky a sestier. Počujem ako si Baurínsky kráľ nesúhlasne zamľaská pri otcovom drsnom pohybe.

,, Čo máš za problém Adler?" pousmeje sa otec a otočí sa k Baurínskemu kráľovi. Stále ma odmieta pustiť za ruku a jeho zovretie je čoraz silnejšie, snaží sa ma tak vyprovokovať k niečomu čo budeme neskôr obidvaja ľutovať. Moja tvár sa začína premieňať do bolestivej grimasy, no čierny závoj ma opäť zachráni. Jeho zovretie mi čochvíľa poláme všetky kosti v mojom zápästi.

,, Počul som že princeznú vychovávaš prísne, ale dnes by si si to mohol odpustiť," povie kráľ môjmu otcovi. Kútikom oka vidím ako na seba hľadia, v bojovej nálade. Ani jeden z nich nie je spokojný s tým čo vidia. Zatiaľ čo môj otec sa teší z každej hlúposti, Baurínsky kráľ sa snaží ochrániť svoju nevestu. Kiežby len vedel že je už dávno neskoro.

,, Ju ale treba držať na krátko milý priateľu," povie otec a pozrie sa na mňa," ak by som ju nedržal na uzde už dávno by sme tu boli všetci mŕtvy," zasmeje sa drsne a opäť pozrie na kráľa.

,, Ja aj ty sme Alfy, rovnako tak aj môj syn a ani jeden z nás nebol držaný tak na krátko ako tvoja dcéra Ramzes," povie Baurínsky kráľ a cítim jeho pohľad na mojom zápästí ktoré sa čochvíľa rozdrví. Myknem sebou pri triaške bolesti, je to nič oproti tomu čím som si prešla pri jeho praktikách, no aj napriek tomu pociťujem veľkú bolesť.

,, Ramzes," povie potichu moja matka v úzadí a podíde k nemu," Ramzes prosím ťa, nie pred ľuďmi," položí ruku na jeho zovretie. Otcovi nabehne hrča v krku a jeho sánka sa prudko zatne. Pustí ma, a ja od úľavy takmer vykríknem. Mierne sa so mnou zatacká, a tak sa posuniem viac dozadu. Matka sa snaží so mnou nadviazať očný kontakt no nedokážem jej ho venovať. Nie po tom, čo môj otec baví beštiu už aj na verejnosti. Kedy nastal ten zlom, aby došiel tak ďaleko?

Rukou mi prechádza ostrá bolesť, na to aby sa utlmila by som sa musela dostať do módu Alfy, no otec ma len chce využiť ako atrakciu, preto radšej budem ticho trpieť. Jeho chmat bol varovným signálom aby som nezabudla pred čím ma celý deň varuje, no nemyslím si že po všetkých tých rokoch zastrašovanie mu teraz vyhoviem.

Cítim sa ako korisť na prázdnom boli. Všetci na mňa dychtivo pozerajú a snažia sa nájsť čo i len kúsoček praskliny cez ktorú by prenikli. ,,Alaïa," precedí cez zuby môj otec, a pravou rukou, tak aby to nikto nevidel si ma privolá. Spravím pár krokov dopredu a dostanem sa do jeho roviny.

,, Pred niečím som ťa jasne varoval," povie výstražným šeptom, avšak jeho ostrý hlas by neprepočul nik, a tak mi je jasné že každý načúva," spravíš ešte jeden pohyb a môžeš sa rozlúčiť so svojou sestrou."

,, Akoby si ju mal práve ty v pláne zachrániť," poviem hrubým hlasom.Teraz sa už celé okolie kráľovských rodín sústredí len na Densissimovský balkón. Otec si prezrie okolie, zjavne bojuje s tým či mi pred všetkými niečo spraviť, alebo sa zachovať formálne. Za posledných 18 rokov sa správa po prvý krát uvážlivo. Pozriem mu hlboko do očí a uvidím v nich svoj odraz. Moje oči sú nečitateľné, chladné a bez emócie. Baurínsky kráľ sa postaví zo svojho trónu aby upútal otcovu pozornosť. Môj pohľad opäť smeruje na hraciu plochu, kde sa moja malá sestra pod ťarchou brnenie a mocného meča snaží vyzerať z posledných síl dôstojne. Pred ňou sa otvorí veľká cela, a z tmy najprv nevychádza nič. Dokonale vidím jej chabé trasúce sa telíčko, je na pokraji zrútenia. Jej telo však pohltí ešte väčší šok keď uzrie čo vystupuje z temnôt Bambricku.

,, Ramzes mal by si sa...." začne Baurínsky kráľ. ,, Ty si tam vpustil Yutah?!" skríknem na otca a prudko sa na neho otočím. Matka vyletí k balkónu a začne sa celá triasť s hlasným výkrikom. V Bambricku zavládne chaos, Yutah je veľký tvor s telom odporného škrata. Na bojisku som ho mala len raz, a bol to ten najsilnejší nepriateľ s akým som kedy bojovala. Je veľký asi ako dvaja muži, zuby ma tenké ako žiletky v 3 radoch žraloka. Na obnaženom chrbte má pár chĺpkov a na páse omotanú starú hnedú šatku ktorá zakrýva jeho intímne partie.

V jeho šedej tvári, pokrytej žilkami a veľkými čiernymi očami bez zreničiek sa zračí hlad po krvi a telíčku mojej sestry. ,, Ty hajzel," precedím neveriacky cez zuby a vytrhnem sa z jeho zovretia skôr než ho stihne zosilniť.

,,Alaïa nie!" skríkne matka, ktorá veľmi dobre vie že môj otec ma po tomto všetkom zabije. To posledné čo chce je, aby prišla o dve dcéry v jeden deň. Je mi jedno aký veľký chaos teraz vládne na kráľovských balkónoch, musím zachrániť život svojej sestry.