Nepriestrelný

28

„Nie." Odsekne a prejde ku stolíku s misou.
A aj keď mi je otočený chrbtom, stavím sa, že sa usmial.
Dobre, asi určite nie ale tak.
Bolo by to pekné.

„Pekné. Ďakujem." Zašepká a prejde ku mne.
A zatiaľ čo on stojí nado mnou, ja sa zakrývam pod perinou a líham si na brucho.

Misia na dnešok.
Ukradnúť jeho matrac ku mne.

„Noemi, mala by si odísť." Prejde na druhú stranu postele, na ktorú  sa posadí tak, aby mal nohy pod perinou.

Zamrmlem, prezriem si ho a následne zatváram oči.
Môže snívať.

„Otec mi povedal, že mi budeš odpovedať na všetky otázky." Začnem pomaly. Neviem či mu to stihol otec povedať, na dúfam, že áno.

„Áno. Ale až po porade. Na ktorej tvoja účasť mimochom nie je povinná." Pripomenie mi nad čím len prikývnem.

„Prečo nemáš vzťah?" Letmo počujem ako sa Axel uchechtne.
A aj keby som to chcela vidieť, pomaly ale určite zaspávam a moje viečka sa ani len nedajú nadvihnúť.

„Tvoj otec nemyslel takéto otázky Noemi." Porazene zakňučím a on sa opäť zasmeje.
Páči sa mi ako vyslovuje moje meno. Ak ho raz za čas povie, znie úplne ľahko. Ako keby si nacvičoval ako sa hovorí, ako keby mu záležalo na každom jednom písmenku.

A tiež sa mi páči jeho smiech.
Ako keby sme boli na celom svete len my dvaja.
Och bože.
Romantizujem si Axela? Možno.

„Prečo ma nemáš rád?" Zašepkám a akonáhle ucítim, že sa mi spomaľuje dych, otváram oči.
Môžem tu zaspať. To by nebol problém.
No ak budem slintať, chrápať alebo hovoriť zo sna, to už by problém bol.

„A to máš odkiaľ?" Povie celkom nahnevaným tónom, ktorý pri ňom ale už poznám.

„Ja neviem, správaš sa tak. Vieš, moje srdiečko to tak cíti." Axel sa zasmeje a moje srdce opäť plesá od radosti.
Axel je jednoducho moja osoba.
Všetkými desiatimi.

„Tak sa niekedy neoplatí počúvať tvoje srdiečko." Cítim ako sa posteľ pohne.
O chvíľu na to cítim ako ma Axel zakrýva o niečo tuhšie do periny a skôr než sa stihnem nazdať, počujem zatváranie dverí.

No to mi rozhodne vyhovuje, pretože sa aspoň vyspím...

„Noemi." Vrčím.
Môj obranný reflex pracuje na plné obrátky a toto je jednoducho moje.
Spánok mi nemôže nikto odobrať.
Nikto nikdy nikde.

Ani Axel a jeho jemný hlások.

„Choď do mojej postele." Otáčam sa na druhú stranu a opäť sa snažím zaspať.
Nemohla som spať dlho.
Možno tak dve hodiny.

„Išiel by som, ak by si v nej nemala darčeky." Okamžite sa posadím.
Moje meno sa mení na super tornádo a skôr než si vôbec Axel stihne všimnúť, beriem do rúk svoje topánky a utekám preč.

Darčeky?
Stačí mi počuť toto slovo a moje telo sa mení na jednorožca.
Vychádza zo mňa dúha, trblietky, radosť, šťastie a všetko iné.

Akonáhle otváram dvere od mojej izby, uvidím tašky na mojej posteli.
Tie isté tašky, z ktorými prišiel Axel.
Dopekla.

Preemotivovane prejdem k posteli na ktorú sa posadím a chytím prvú tašku, v ktorej sú kvietkované šaty.

A takto tam sedím minimálne polhodinu a sledujem čo tam je.
A neviem ako, neviem prečo a neviem odkiaľ, no Axel trafil všetky kúsky.
Či už veľkosť, farbu alebo štýl.
Všetko sa mi páči viac než len čokoľvek iné na svete, a ani ja sama by som si nekúpila také nádherné oblečenie.

A potom si otváram poslednú tašku, v ktorej na mňa vykukuje krajkované spodné prádlo.
Keď do rúk chytím nohavičky s podväzkami, vypuknem v smiech a líham si na posteľ.

Dobre. Ale musím uznať, že má štýl aj na takéto veci.
Avšak najväčšia pochvala mu ide za to, že z každého oblečenia podstivo skryl všetky cenovky, a ja som sa yak nemusela strachovať o cenu.

No taktiež, ak by sa mi to nepáčilo, neviem čo by potom s tým urobil.

Všetko oblečenie si pekne poukladám do skrine a odcupkám naspäť do Axelovej izby.
Samozrejme ale neklopem, pretože, načo.

Otváram dvere a akonáhle ho uvidím hneď oproti mne, rýchlo sa mu hádžem okolo krku.
Pravdepodobne to boli peniaze môjho otcaz no nemusel to robiť.
Rozhodne nemusel.
A aj cez to si dal tú námahu to nakúpiť, povyberať.

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem." Kričím mu do ucha bez toho, aby som si to uvedomila.
No po tom všetkom som toto od neho rozhodne nečakala a musím povedať, že to bolo to najkrajšie gesto aké pre mňa kto kedy urobil.

Keď sa od neho odtiahnem, má na tvári malý úsmev a ja neodolám a predsa sa ku nemu ešte nakloním, a venujem mu lepkavý bozk na líce.
A skôr než mi to stihne pokaziť, utekám so smiechom preč.