Nepriestrelný

47

„Mama?" Prekvapene som zodvihla telefón, keď som na displeji uvidela jej meno.
Ležala som na posteli, prezlečená, osprchovaná a snažila sa oddýchnuť.
Keďže sa mi aj tak nič nechcelo robiť.

O chvíľu som mala ísť na obed, ale táto drobnosť ma zaskočila.
„Noemi." Zašepká, hlas má zlomený a v tom momente začínam byť smutná aj ja.

„Mami? Je všetko v poriadku?" Prudko sa posadím na posteli.
Snažím sa sústrediť na akýkoľvek zvuk.
Počujem, že plače. Smrká, a cez telefón počujem to, ako ťažko dýcha.

„Opustil ma. Povedal mi, že som stará." Hm. Samozrejme, že ju opustil. Mal toľko rokov čo ja, určite už je kade ľahšie a hľadá si falsiu obeť.

„Mrzí ma to mami. Čo kebyže prídeš sem? Ocko ti preplatí letenku a-"
„N-nie. Nemyslím si, že by to bolo najlepšie. Neprídeš? Prosím vráť sa. Cítim sa tu teraz tak sama." Ostávam ticho.
Neviem čo jej mám odpovedať a rozhodne jej odpovedať ani nechcem.

Mám odísť? Teraz keď som konečne s otcom, mám ísť naspäť za mamou?
Sklamem otca?
Doriti.

„Si si istá, že neprídeš?" Zašepkám ešte raz.
Bolo by to omnoho jednoduchšie. Viem, že nechce byť sama a musí to byť hrozné, no to mám ísť naspäť?
A potom ma nenechá len tak odísť.
Nemyslí to zle, no keď prídem a odídem, tak potom bude stále sama.
A tu by sme mohli byť všetci spolu.

„Ešte si to rozmyslím dobre? Dáš mi otca?" Prikývnem. Okamžite sa postavím z postele a kráčam k jeho izbe.
„Hneď, len ho nájdem." Prehovorím, keď otvorím dvere od jeho izby, ktorá je prázdna rovnako ako jeho pracovňa.
Rýchlo zbehnem dole po schodoch.
Prebehla som do jedálne, kde už skoro všetci sedeli a posadila sa vedľa neho. Telefón som si položila na hruď, aby som utlmila svoj hlas a pozrela sa na otca, ktorému na tvári žiaril široký úsmev.

„Volá mi mama, chce s tebou hovoriť." Zašepkám. Okamžite mi zoberie telefón, postaví sa od stola a začne rýchlo kráčať preč.
Axel sa na mňa prekvapene pozrie a ja len myknem plecami.
Aj po toľkých rokoch...
Sklopím pohľad na svoj tanier, no potom si uvedomím, že mi niečo nesedí.
Opäť sa pozriem na Axela, ktorý ma sleduje tak ako vždy, a v zornom poli uvidím Sam.
Avšak, nemám tú chuť sa na ňu pozrieť.

Mrzí ma to.
Och.
Píšem si ju na svoj imaginárny zoznam veci, ktoré musím vyriešiť...

Akonáhle sa končí obed, všetci odchádzame od stola.
Čo som zistila od jedného z bodyguardov, otec od kedy som mu dala telefón, stále telefonuje.

„Sam, mohli by sme sa ísť prejsť do záhrady?" Dobehnem ju až pri schodoch.
Otočí sa na mňa s kamennou tvárou, chvíľu ma sleduje no potom prikývne.
Na ceste do záhrady si všimnem Axela, ktorý nás sleduje. Len mu ukážem palec hore dúfajúc, že to naozaj aj tak dopadne.

„Nemusíš sa hrať na kamošku Noemi." Prekvapene sa na ňu pozriem, akonáhle sa za nami zatvoria dvere a pokrútim záporne hlavou.
„Nehrám sa. Sam, naozaj ma to mrzí, len proste-"

„Dávaj si pozor na to, čo komu hovoríš. Možno som tu len mesiac, ale ver mi, spravím ti zo života peklo ty mrcha."