Nepriestrelný

52

„Ja, och. A mala by som to vedieť?" Vraciam okamžite otcovi slovný úder.
Nie som si istá, či by som o tom mala rozhodnúť práve ja.

Ak to bolo také vážne, že odišla mama.
Napadá ma len to, že čo ak odídem aj ja?
Pochopím mamu, zutekám preč, a potom už s otcom stratím kontakt úplne?
Stojí mi to za to?
Doteraz som sa naháňala za týmto tajomstvom, bola som odhodlaná to zistiť. No teraz?
Je to tu všetko také krásne, a ja o to jednoducho nechcem prísť.

„Povedal by som, že si ešte na to malá. Ale len v mojich očiach." Otec si povzdychne.
Zaparkuje neďaleko železnej brány, a ja môžem spoznať miesto.
Cintorín?

„Už si dospelá Noemi. Je z teba žena a máš právo vedieť, kto vlastne som. Tvoja mama odišla, pretože s tým nesúhlasila. Je na tebe, čo si vyberieš." Spolu naraz vykročíme z auta.
Aj cez to, že sú jeho slová záhadné, necitim sa nijako tajomne.

Ja aj otec sme sa nevideli zopár rokov.
Obaja máme vlastné životy, ktoré sa nam stretli po dlhej dobe.
On má svoj svet a ja ten svoj.
Prešli sme si kadečím a očividne ani jeden z nás nemá potrebu o tom hovoriť.

„Si dospelá-"
„Čo ak nie som? Čo ak vek neurčuje to, že som mentálne pripravená na všetko to, čo prežívaš ty?" Skočím mu do reči.
No tie najdôležitejšie slová ostávajú nepovedané.
Pretože.
Čo ak odídem?

Možno to je to, čo by sme mali začať riešiť.

„Je to len kvapka v mori. Nebude to na dlho, poviem ti to veľmi rýchlo a život pôjde ďalej. S tým, že budeš poznať to, kto som. To, na čo som pyšný. Budeme spolu môcť byť oveľa častejšie."
Jeho slová mi rezonujú v hlave.
Pomaly prechádzame cez cintorín.
Niekde na konci vidím dvoch mužov v obleku, no môj mozog ich ako si ignoruje.

„Nie je to také zlé nie? Prečo z toho robíme takú vedu?" Zasmejem sa.
Otec zastaví pred hrobom, ktorý vyzerá pekne.
Aj keď je asi morbídne takto uvažovať.
Je z bieleho mramoru.
Meno je napísané trblietavým zlatom a text, ktorý je po taliansky, nedokážem prečítať.

„Nevinná." Hlesne otec.
Neviem, či jeho slová patria mne, no ostávam ticho.
Pohľadom skenujem písma, až dokým sa nedostanem k roku.
Ženské meno mi značí ženu, no rok mi značí dievča.
Dievča, ktoré sa dožilo šestnástich.
Nepríjemne sa zamračím a pozriem na otca.

Z dlhého čierneho kabátu vytiahne sviečku, položí ju na mramor a zapáli ju.
Keď sa postaví, prejde ku mne a pozrie sa tam, kam sa pozerám ja.

„Zomrela som nevinná." Povie a ja vďaka tomu pochopím zlatý text.

„Kto to bol?" Zamračím sa na otca.
V hlave mi koluje toľko možností, až radšej ani nechcem vedieť, ktorá z nich je pravdivá.

„Poď mi amore, je na čase sa vrátiť domov." A tak odchádzam bez odpovedí.
O niečo viac pohlbená v otcovom príbehu, ktorý je ťažký.
Má veľa rázcestí, a ja neviem, kde v jeho živote sa nachádzam.
No ani to vedieť nechcem.
Nechcem vedieť nič.

Pretože v hĺbke duši viem, že odídem rovnako ako mama.