Nepriestrelný

71

Pomaly som kráčala domov. V rukách som okrem peňaženky, kľúčov, knihy a telefónu, zvierala aj čiernu matnú obálku.

Neviem prečo som sa rozhodla, že si ju zoberiem.
Bola som celkom presvedčená o tom, že ju zahodím a vykašlem sa na to.
No niektoré udalosti s názvom Axel, ma tak nejako dokopali k tomu, aby som si to pre istotu zobrala.

Koniec koncov som aj tak neustále myslela len na Sam, a celkom by mi pomohlo presunúť svoju pozornosť na niečo iné. Aj keď to bol otec, s ktorým som mala stále akési vnútorné, nikdy nepovedané, problémy. 

Akonáhle som prišla domov, odignorovala som jedlo, ktoré som síce túžobne potrebovala, no nemala som naň chuť. 
Obálka v mojich rukách ma nepríjemne pálila a ja som až bolestivo veľmi chcela vedieť, čo je také vážne, že mi to otec musel napísať takto. 

Rýchlo som sa zložila vo svojej izbe. Roztrhala som obálku a okamžite si začala čítať jej obsah...

Mysteriózny spôsob, ako ťa kontaktovať, však? 
Nevedel som, ako sa s tebou spojiť tak, aby si ma hneď neodpálkovala. 
Viem, že je tu možnosť, že si tento list ani len neprečítaš, a preto som si dal pozor na to, čo napíšem a ako to napíšem. 
Ak by tento list skončil v rukách niekoho iného. 
Ak ho ale máš, tak to znamená jediné, stretla si Axela. 
Neviem ako dlho ste sa rozprávali, no obávam sa, že krátko. 
Axel, nie je v najlepšej kondícii a Sam... 
Sam nie je taká, akou sa zdá. 
Prepáč, že píšem v hádankách no ak ma chápeš, a vieš, kam tým smerujem, zavolaj mi. 
Je toho veľa čo sa stalo, no je toho ešte viac, čo nevieš.
Ak nie kvôli mne, tak príď kvôli Axelovi. Nájdi ho, a príď.

Zarážam sa.
Nepríjemne sa odtiahnem od obálky, rýchlo ju prejdem pohľadom a skepticky sa zamračím.

Smrdí to.

Axel nie je sprostý a neverím, že by sa nechal zviesť Sam.
Navyše raz už spolu chodili takže, ju asi pozná nie?

No aj cez to som sa natiahla pre môj telefón a vytočila Axelove číslo.

„Noemi?" Okamžite mi zodvihne, no na ja ostávam ticho, nevediac čo mám povedať.

„Vrátim sa s tebou."