Nepriestrelný

55

„Prídem." Zašepkám.
Snažím sa si svoj hlas držať na jednej a tej istej línii.
Aj keď vo vnútri panikárim, bojujem sama so sebou.
Moje racionálne myšlienky sa bijú s fiktívnom realitou ktorú som si vytvorila ako dieťa.
Fiktívna realita o mojom otcovi.

„Dieťatko moje, príď. Tak veľmi sa na teba teším." Počuť jej melodický hlas je úplne nostalgické.
Konečne je taká, aká bývala.

Až je to priam vtipné.
Mama, sa zmenila a otec, ten mi ukázal, že sa nezmenil. Len som ho nepoznala.
Áno.
Živil našu rodinu, staral sa o nás a vďaka nemu sme mali všetko.
No za akú cenu? Že zabíjal ľudí?

Na mojich dverách sa ozve jemné zaklopanie.
Povzdychnem si a okamžite sa rozlúčim s mamou.

„Ďalej." Hlesnem uprene sledujúc dvere.
Akonáhle ale uvidím Axela, uvedomím si ďalšiu vec.
Axel o tom celom vedel.
Nemôžem sa na neho hnevať, alebo?
Prečo pracuje pre mafiána? Pre človeka, ktorý zabíja ľudí?
Vie o to, že zabíja ľudí?

„Ahoj." Tvár mu pretne obrovský úsmev, no skôr než ma stihne objať sa postavím a založím si ruky na prsiach.
Axel zastavuje neďaleko mňa. Zopakuje polohu a venuje mi prekvapený pohľad.

„Stalo sa niečo?" Nasadzuje svoju chladnú bezemočnú masku.
Pomaly myknem plecami a pozriem sa smerom k oknu.
Ja ani len neviem, či je Axel ten, s ktorým to mám riešiť.

Hnevám sa na neho za niečo? Nie.
Mala by som? Možno áno.

„Och." Povzdychnem si.
Opúšťam a provokujem svoju bariéru.
Pomaly ku nemu prejdem a okamžite miznem v jeho objatí.

„Otec mi všetko povedal." Zamrmlem do jeho hrude.
A spôsob akým jeho telo stuhne, mi dáva najavo to, že ma počul.
A že o tom všetkom vie.

„Prečo pre neho robíš?" Zašepkám. Jemne sa odtiahnem a pozriem do jeho očí, ktoré zbesilo behajú po tých mojich.
„Pretože je skvelý muž, pretože je férový a-"

„Pretože zabíja ľudí?" Skočím mu okamžite do reči.
Axel odo mňa odstúpi o pár krokov a prehrabne si vlasy.

„Zbavuje sa ľudí, čo ubližujú ľuďom. To je rozdiel Noemi." Povie celkom nasrane.
Okamžite sa zamračím a pokrútim nad ním záporne hlavou.
Neverím.
Prečo si ho zastáva?

„Aj on ubližuje ľuďom Axel." Zavrčím naspäť a vykročím o krok ku nemu.
„Nie, nechápeš to Noemi. Možno sa pohybuje v zlom obore no nikdy neublížil niekomu nevinnému." Prudko zalapám po vzduchu a zasmejem sa.

„Dievča na cintoríne?" Axel sa zamračí a pokrúti záporne hlavou.
Nerozumiem jeho správaniu.
Dobre.
Má obraňovať môjho otca.
No aj po slovnej stránke?
Neverím.

„Aj ja som zabil veľa ľudí Noemi." Povie chrapľavo. Pohľadom ostávam zaseknutá na zemi.
Odrazu si necítim nohy a viem, že jeho slová sa snažím zabudnúť.