Nepriestrelný

67

„Rozumieš tomu, čo urobil?" Postavím sa z gauča a nervózne si prehrabnem vlasy.
On nechcel prísť.
Jednoducho, nechcel.
Niežeby nemohol, proste nechcel.

„Myslel si, že si už dávno mŕtva." Och?
A to je zámienka k tomu, nechať moje telo niekde bohvie kde?
Alebo ma nepomstiť?

„Vieš čo, kiežby pre mňa nikdy neprišiel. Kiežby som nikdy neodišla do Talianska." Usmejem sa na mamu, prejdem okolo nej a zoberiem si svoj pohár s vínom smerujúc ku dverám, kde ma zastaví práve mamin hlas.

„Nehovor tak Noemi." Ohriakne ma moja mama nad čím sa len usmejem.
Donedávna ho nemala rada ani ona.

„Prečo? Pre neho som už aj tak mŕtva." Myknem plecami a s týmito slovami ju tam nechávam sedieť samú.

Takže, aký je vlastne môj otec?
Pretože zatiaľ je všetko, len nie otcom.
A neviem čo ma tak zaslepilo, no kiežby som si všimla skôr to, že som bola len jeho náplasťou.

Náplasťou toho, že existuje normálny život.
Mal svoj, svoj temný a zvrátený svet, ktorý mu robil na duši obrovskú dieru.
A ja som bola len leukoplast, vďaka ktorému sa mohol cítiť trošku lepšie.

Natiahnem sa pre telefón, vytáčam jeho číslo, telefón si prikladám k uchu a okamžite si líham na posteľ.

„Noemi som tak rád, že ťa počujem-"

„Ty si neprišiel." Prehovorím so zlomeným hlasom.
Potiahnem nosom a pohľad zabodnem do stropu.

„Myslel som si-"

„Axel si to nemyslel, a aj cez to si nešiel s ním." Okamžite mu skáčem do reči.
Vlastne ani nemám dôvod počúvať jeho verziu. Aj tak nech povie čokoľvek na svete, neospravedlní ho to.

„A uvedomil som si to pozde. No poslal som mu mojich ľudí. Poslal mi fotku a našli sme miesto kde si, bol som pri tebe celý ten čas-"

„Nebol. Vieš, ak sa chceme hrať na normálnu rodinu, možno by si mal niečo vedieť. Ak sa ma pokúsiš kontaktovať, zavolám na políciu a udám ťa. Nemal by to byť pre teba problém, keďže si ma dneska už pochoval, len ťa varujem. Už viac nie sme rodina." A s týmito slovami skladám telefón a oddávam sa plaču.

Pretože je toho toľko veľa, až je toho až príliš veľa.
A chcela som znamenia aby som vedela, čo mám robiť.
Tak tu ho aj mám.

Odchádzam.
Začnem nový život bez rodiny, na byte, niekde so spolubývajúcou, ktorej jediná starosť budú kvietky a jej mačka.

Zaslúžim si oddych, a to je kdekoľvek mimo mojej šibnutej rodiny.
Aj keď.

Stále mi ale ostáva posledná kapitola s názvom Axel.