Nepriestrelný

73

Axel si povzdychne, otočí sa na mňa s nahnevaným výrazom a záporne pokrúti hlavou.

„Odtiaľto sa už nedostaneš."
A skôr, než si vôbec stihnem jeho slová vo svojej hlave spracovať, sa za ním už zatvárajú dvere.

Super.

Pomaly vystúpim z auta.
Moje batožiny sem rozhodne prišli skôr ako ja, a to otcovi jasne signalizovali to, že vyhral.
Vrátila som sa.

A ako mi naznačil Axel, odtiaľto sa tak skoro nedostanem.
Čomu sa ale ani nečudujem, pretože mi to príde viac než len realistické.
Možno ak budem protestovať, tak ma jednoducho zabije.

„Ahoj." Hlesnem.
Zatváram za sebou dvere, a keď sa pozriem na Sam, za ňou sa už zatvárajú dvere.

„Noemi ja-"

„Porozprávame sa neskôr, čo ty na to?" Usmeje sa na neho a začnem kráčať okolo neho smerom za dom.
„Noemi?" Zastavím na rohu a pozriem za do jeho tmavých očí, ktoré vyzerajú stále rovnako.

„Si v poriadku?" Jemne sa zamračím. Prikývnem a odchádzam.
Nie som, teda som, kým som sem neprišla.
Alebo kým mi Axel nepovedal, že má frajerku?

Došľaka.
Som na mieste kde nepoznám nikoho a nemám sa tu s kým ani len normálne porozprávať, takže čo mám robiť?

V záhrade som sa posadila na známe miesto v altánku, v ktorom som ostávala až do tmy.
Možno som čakala na Axela, na to, že príde, a možno som ani len nechcela, aby prišiel.

Pomaly som sa preto pohla naspäť do domu.
Pravdepodobne už spal ako otec, tak aj mama.
Viem, že mi počas letu písala správy ako sa na mňa teší, no som rada, že sme sa zatiaľ nestretli.
Ona je totižto to šťastná, že je tu.
A ja chcem aby bola, len tomu nechápem.

V strede chodby som sa zasekla.
Síce všade vládlo ticho, a dom osvetľovali aspoň matné svetlá, mala som pocit, že niečo nie je v poriadku.

Prešla som pomaly do chodby, kde som bola len raz.
Bola to úzka chodba na ktorej strane domu boli izby.
Stále som nerozumela ako môže byť tento dom taký obrovský, no aj cez to som pomaly kráčala po chodbe ku dverám, z ktorých sálala bolestivá zima.

Pivnica.
Vlastne si ani nepamätám, že by som sa s Alexom nejako pozastavovala nad týmito dverami.
Ak je takýto veľký dom, pivnica musí byť rozhodne veľká.
A taktiež pravdepodobne rovnako pekne zariadená ako zvyšok domu.

A keďže som sa vyspala v lietadle, a moja zvedavosť vyhrala, jednoducho som otvorila dvere.
Okamžite som uvidela niekoľko mramorových schodov, ktoré smerovali dolu do podzemia. Na krajoch boli osvetlené a to mi potvrdilo estetiku.

Rýchlo som vykročila a spokojne zostupovala schody.
Až keď som bola na poslednom, som započula tlmené hlasy.
Mierne som sa zamračila a ostala počúvať.

„Axel?" Neveriacky som pretočila očami.
Samozrejme, nech idem kdekoľvek, vždy sa tam musí objaviť aj on.

„Ty si hlava takže, to nechám na teba." Otec? Jeho hlas by som poznala takmer na míle ďaleko, a preto som zostúpila z posledného schodu a pohľad sa mi tak naskytol na piatich mužov, stojacich na ľavej strane pivnice.

Biely mramor pod nimi bol od čerstvej krvi. A v ich pomyselnom kruhu kľačal muž.
Bol mi chrbtom a tak som síce nemohla vidieť jeho tvár, no videla som jeho ruky, ktoré mal zviazané.

Axel vystúpil z kruhu, zbraň s tlmičom namieril na hlavu neznámeho chlapa a akonáhle pustil spúšť, pivnicou sa rozľahol tlmený výstrel.

Šokovane som zalapala po vzduchu. V tom momente sa na mňa otočilo niekoľko hláv a ja som vystrašene začala utekať do mojej izby.

Čo do mafiánskej sračky som to videla?