Nepriestrelný

65

„Si si istá, že to nepotrebuješ ošetriť?" Pohotovo sa ma opýta Axel, zatiaľ čo opatrne nasadnem do auta, vedľa neho.

„Nie, kľudne sme mohli ísť motorkou a mať trošku adrenalínu." Myknem plecami, na čo sa Axel mierne zamračí.
Naštartuje a môj posledný pohľad na neznámy dom, venujem čiernemu vrecu, ktoré vynáša nejaký chlap.

„Takže Tristan utiekol." Prehovorím po chvíli ticha.
Aspoň to je to, čo som stihla zistiť.

„Nemysli na to Noemi, v lietadle si pospíš a-"

„V lietadle? Axel, idem domov." Nechápavo sa pozriem na Axela a on sa ešte nechápavejšie pozrie na mňa.
Zastavíme na červenej no aj cez to presúva zrak pred seba.

„Áno, domov do Talianska." Neveriacky sa uchechtnem a pokrutím záporne hlavou.
Toto nemôže myslieť vážne.
V takejto chvíli sa ideme hádať?

„Môj domov je tu Axel. Odvez ma ku mame." Zavrčím podráždene.
No neodpovedá mi nič.
Akonáhle blikne zelená, pohne sa smerom ktorým mal ísť celý čas.
Ani sa nepýtam, odkiaľ to vie.

„Noemi, nemôžem sem chodiť neustále, keď ti bude hroziť nebezpečenstvo." Okamžite obrátim pohľad k oknu, aby nemohol vidieť slzy v mojich očiach a ostávam ticho.

Jasné.
Čo som mohla čakať.
„Vieš čo, prepáč." Myknem plecami, potiahnem nosom a viac sa na neho nepozerám.

„Za čo sa mi ospravedlňuješ Noemi?" Opýta sa ma nechápavo, na čo sa ja usmejem.
„Za to, že som ti vôbec volala. Kebyže viem, aké to bude pre teba náročné sem prísť, nechala by som sa radšej zabiť." Odvrknem nepríjemne.

A po mojich slovách ostáva v aute ticho, ktoré sme asi obaja čakali.
Prehnala som to.
Uvedomujem si to, no som taktiež veľmi nahnevaná na to, aby som si priznala chybu.
Nechcela som to povedať až tak, zle.
Ale proste.
On to nepochopí.
Nie je empatický a nikdy sa nebude vedieť vžiť do mojej kože.

„Prestaň hovoriť takéto veci. Prišiel som, prídem kedykoľvek budeš potrebovať. No kebyže si pri mne-"

„Nie. Axel, kebyže som pri tebe, kebyže som s otcom. Myslíš, že by k takémuto niečomu nedošlo? Možno nie tak skoro, ale och, ver mi že skôr či neskôr áno." Zamračím sa na neho.
Nie sme ďaleko, o chvíľu vystúpim pred domom a on pôjde naspäť.

„Budem dúfať, že je Tristan jediný, kto vedel o tom, koho som vlastne dcéra." Zašepkám.
V tom momente zahne Axel na našu ulicu a mna zomkne divný pocit.

Chcela som aby prišiel, no taktiež chcem to, aby odišiel.
Divné.
Pretože keď niečo potrebujem, chcem ho pri sebe.
No keď už viac nepotrebujem pomoc...

„Mala by si si to rozmyslieť. Zdržím sa tu pár dní, aby sme našli Tristana. Pošlem sem niekoho z chlapcov aby dal na teba pozor. Ak si to rozmyslíš." Výstupim z auta úplne ignorujúc jeho slová.

No keď sa za mnou zatvoria dvere ostávam stáť pri aute.
Ani na sekundu ma nenapadne to, že by som sa vrátila.
A nechápem, ako to vôbec môže napadnúť jeho.

Okienko na aute sa stiahne, ja sa otočím na Axela a venujem mu aspoň jemný úsmev.
Sleduje ma svojimi nič nehovoriacimi očami.

„Som dcéra mafiána. Panebože. Vieš, aké to je? Toto nie je život pre mňa. Nie, naozaj nieje." Hlesnem.
Neviem čo od neho čakám.
Neviem aká odpoveď by ma utíšila, no pravdepodobne v tomto momente žiadna.

„Prosím, Noemi. Len so mnou budeš naozaj v bezpečí a ja si nedokážem predstaviť, že budeš míle ďaleko." Na chvíľu sa pozriem k domu.
V okne vidím stáť moju mamu, ktorá bude mať veľa otázok.

„Je mi to ľúto Axel. Je pre mňa ťažké odísť od otca a ešte viac od teba, no nechcem žiť život, kde sa budem neustále báť."
Nakloním sa cez otvorené okno, pohladím ho po líci a opäť ho opúšťam.

Bože, daj mi nejaké znamenie aby som vedela, čo mám robiť.