Nepriestrelný

42

Akonáhle som sa dostala pred bránu, môj pohľad zakotvil na Axelovi.
Stál pred autom, bol mi otočený chrbtom a fajčil.

Pomaly som prešla okolo neho dúfajúc, že mu ostane jeho prístup zo začiatkov a nebude mať potrebu sa so mnou rozprávať.

„Noemi, môžeme sa porozprávať?" Jeho hlas mi v ušiach rezonoval výraznejšie ako pesnička.
Rýchlo som vošla do domu a zatvorila za mnou dvere.

Na rozprávanie budeme mať času dosť, no teraz rozhodne nie je dobrá príležitosť.
„Čaká ťa v pracovni." Z kuchyne vyjde Samantha a ja sa na ňu skepticky pozriem.
„Prepáč, nechcela som to povedať no, ak by sa ti niečo stalo, neodpustila by som si to." Venovala mi jemný úsmev, ktorý som jej oplatila.
Ak by sa s ňou vyspal Axel, tiež by ju opustil.

„Jasné, nič sa nedeje." Usmejem sa a prejdem okolo nej, skôr než ale stihnem vykročiť na schody, ozve sa:
„Ešte, och príde mi to trápne ale. Máš niečo s Axelom?" Zamrznem v pohybe a usmejem sa. Pomaly sa na ňu otočím a pokrútim záporne hlavou.
„Nie, rozhodne nie." Jej tvár po mojich slovách pretne široký úsmev a moje srdce v tom momente puká na milión kúskov.

„Dobre, tak si ma potešila. Chápeš, Axel je hrozne pekný a ja by som ti ho naozaj nechcela prebrať, ale ak je teda voľný tak bože! Hneď idem za ním, ďakujem." A na potvrdenie svojich slov sa naozaj rozbehne mu dverám.

Och.
Nemôžem sa na ňu hnevať.
Ja som jej povedala, že medzi nami nie je nič.
Jediný na koho sa môžem hnevať je Axel. Pretože byť mohlo.
Dopekla.

Pomalým krokom vojdem do otcovej kancelárie. Sedí za stolom a niečo zbesilo ťuká do počítača.
„Takto z rána pracuješ?" Okamžite sa ozvem.
Len na malú chvíľu sa na mňa pozrie a jemne sa usmeje.
„Hrám solitér." Zasmejem sa a posadím oproti neho. Natiahnem si ruky a zapozerám sa na neho.
Celú svoj pozornosť venuje počítaču.
Zlatý.

„Dneska máme firemný večierok. Ja a chlapci. Samantha ide dneska na skúšku na vinicu. Chceš ísť s ňou alebo sa pridáš ku nám?" Mierne sa zamračím nevediac, čo si mám vybrať.

Ak by som išla so Sam, pravdepodobne by som počúvala celý čas o Axelovi. A ak pôjdem s nimi, budem ho celý večer mať na očiach a budem sa nudiť.

„Je možnosť, že ostanem doma?" Otec sa zamračí a presunie svoju pozornosť na mňa.
„Poviem niekomu z chlapcov aby ostali s-"
„Nie oci, nechcem vám kaziť zábavu, nič sa mi nestane." Otec sa na chvíľu zatvári, že rozmýšľa no potom prikývne. 

Zo šuflíku vytiahne zbraň a položí ju na stôl.
„Len pre prípad."
Šokovane ostanem sledovať čiernu pištoľ s tlmičom.
„Oci?" Nechápavo sa pre ňu natiahnem a ešte nechápavejšie sa pozriem na neho.

„Ešte si pamätáš lekcie strieľania? Bola si malá, no trénoval som to s tebou dlho." Chabo prikývnem stále sledujúc zbraň.

To ma tu nechá so zbraňou?
Len tak mi dá zbraň?
Doriti.
Pri Axelovi som úplne zabudla na to, že otcov život ma zaujímal skôr.