Nepriestrelný

45

Ráno sa zobúdzam na hluk.
Neidentifikovateľné hlasy, ktoré su celkom dosť hlasné.
Niekto sa tu háda?

Pomaličky sa posadím, pretriem si tvár a rýchlo sa prezlečiem, prejdem do kúpeľne, kde sa dám trošku do života a následne sa vyberiem preč z izby.

Je presne desať hodín ráno.
To znamená, že som zmeškala raňajky. Celkom normálne pri mne, keďže si rada pospím.
Už zo schodov počujem hlasy z kuchyne. Mierne sa zamračím a vojdem do kuchyne, ktorá je prázdna.
Zvláštne, keďže väčšinou tu už sú úžasné a milé tety, ktoré vždy nachystajú najlepší obed.

„Ahoj, nie som si istý, či tu chceš byť." Ozve sa spoza mňa.
Preľaknuto položím pohár na linku a otočím sa.

„Nevadí, asi sa pôjdem prebehnúť. Včera mi to pomohlo a-"
„Nemôžeš ísť sama." Povzdychne si môj otec, na čo okamžite prikývnem.
Tentokrát to naozaj chápem.
Po včerajšku tomu rozumiem.

„Tak pôjdem s Ax-"
„Samantha." Zakričí môj otec meno, ktoré celkom slušne počuť nechcem.
Doriti.
„Včera mi povedala, že ste si sadli, takže dúfam, že som vybral dobre. Axela potrebujem doma." Och.
Hlasno si povzdychnem a pohľadom skočím do kuchyne.
Axel sedí za vrchom stola, mne chrbtom.
Zlatý.

„Jasné, bude to rýchlovka." Pohľadom sa spojím so Sam, ktorá ku mne kráča s veľkým úsmevom.
„Ahoj." Venuje mi široký úsmev, na čo sa aspoň trošku donútim usmiať.
„Ahoj." Hlesnem.
„Choď sa prezliecť. Za 5 minút odchádzate. Niečo športové." Prehovorí na ňu tvrdo otec a odchádza preč.

Všímam si, že ku nej nemá rovnaký prístup ako ku chlapcom. Pri nich mi príde uvoľnený. Aj keď rieši niečo vážne, je taký, pokojný.
Pomaly prejdem pred dom vediac, že ak by som ja dostala 5 minút na prezlečenie, rozhodne by to 5 minút nebolo.
Nehrozí.

Zapnem si zatiaľ telefón, sledujúc najmä to, či mi nenapísala mama.
Okamžite ju vytočím.
Nezodvihne mi.
Viem, že nie.
No aspoň sa jej pripomeniem, že stále existujem.

„Môžeme?" Šokovane sa pozriem na dievča vo dverách a prikývnem. Presne päť minút.
Zapnem si pesničky, dám si slúchadlá a pomaly sa rozbehnem jedinou cestou, ktorú tu poznám naspamäť.

„Rozmýšľala som." Akonáhle započujem jej hlas, rýchlo si znížim hlasitosť pesničky a pozriem na ňu.

„Chcela by som Axela pozvať večer von. Má voľno a tak ma napadlo, že by som ho pozvala na drink." Dych sa mi zasekne. Nohy sa mi prepletú a ja sa potknem na vlastných nohách.
Sam ma pohotovo chytí za predlaktie aj keď nepadám.

„Jasné, to znie ako skvelý nápad." Myknem plecami.
Dobre. Možno by som jej mala niečo povedať no, Axel to vybaví nie?
Nechcem byť na ňu zlá.
Nie po tom, čo som jej včera Axela predhodila.

„Ako sa cítiš po včerajšku?" Jej hlas sa zmení. Zrazu nie je taký pohodový, no neriešim to.
Očividne berie svoju prácu rovnako seriózne, ako všetci.

„Neviem, asi fajn. Axel mi pomohol takže." Odmlčím sa. Kútikom oka si všimnem jej úškrn.
Slabo sa zamračím a pridám v behu.

„Áno, Axel bol vždy veľmi dobrým chlapcom." Povie zasnene a ja pomaly prestanem bežať. Zastanem na mieste, skontrolujem telefón a snažím sa upokojiť svoje emócie.

„Ako to myslíš, že vždy?" Pozdvihnem na ňu zrak a rozbehnem sa smerom domov.
Nemám náladu bežať s ňou po mojom boku.
Môže byť milá a zlatá, no počúvať ju ako sa rozplýva nad Axelom, je celkom divné.

„Och, nehovoril ti to? Ja a Axel sme kedysi pracovali spolu. A to nie je všetko, už vtedy sme spolu chodili. Bol to najkrajší vzťah. A som veľmi rada, že som ho stretla zase."