Nepriestrelný

69

„Ahoj Axel." Hlesnem.
On sa ku mne okamžite otočí, mierne sa usmeje a vzdialenosť medzi nami rýchlo rozbitá.
Obaja padáme do objatia, ktoré sme rozhodne potrebovali.
A aj keď to bol len týždeň, ja mám stále pocit, že to bol aj rok.

„Prišiel si mi robiť spoločnosť, áno?" Usmejem sa spokojne na Axela zatiaľ čo prejdem za pult, kde zapínam počítač.

„Trošku. Chýbaš nám. Dokonca sa na teba pýtala aj Priscilla." Axel mi podá knihu, ktorá má tvrdú čiernu väzbu.
Na jej vrchu je zlatým písmom napísané 69 polôh a ja okamžite uhýbam pohľadom.

„Chceš si ju kúpiť?" Zamrmlem potichu no začnem ju nahadzovať do počítača.
„Prečo? Máš pocit, že ju nepotrebujem?" Zalapám po vzduchu a šokovane pozriem na Axela, ktorý sa spokojne úškrňa.

„Axel." Pohoršene mu posuniem knihu a pozriem sa na moju kolegyňu, ktorá je našťastie ale na druhej strane obchodu.

„Bude to dvadsať euro." Poviem už pokojnejším hlasom.
Axel mi podá bankovku a spolu s ňou čiernu obálku.

„Je to od tvojho otca, a povedal mi, že ak to donesiem naspäť tak ma zbije." Zamračím sa a okamžite mu podám bloček, odložím peniaze a obálku nechávam obálkou.

„Nepotrebujem to." Pokrutím záporne hlavou sledujúc jeho kamennú tvár.
„Neviem čo tam je." Obráni sa a podá mi ju.

Bez zaváhania ju otvorím a nazriem do nej.
Avšak keď v nej uvidím biely papier, zamračím sa ešte viac.
Rýchlo ho vytiahnem, rozbalím a akonáhle uvidím dlhý text, pozriem sa nechápavo na Axela.

„To asi nebude list o tom, ako ma má rád, všakže." Povzdychnem si a papier dávam naspäť do obálky.
Mám v pláne si to prečítať. No v práci a pri Axelovi, mi to nepríde vhodné.

„Tak, porozprávaj mi niečo. Ako sa máš, ako kde život a čo je nové v Taliansku?" Obálku si okamžite vložím pod pult do môjho osobného boxu.
Pohľadom si Axela prejdem o čosi pomalšie.
Nevideli sme sa týždeň ale aj tak vyzerá tak nejak, inak?

„Mám sa dobre, a v Taliansku nieje nové nič. Chýbaš každému, a mala by si sa vrátiť pretože-"

„Axel, kazíš to." Okamžite mu skáčem do reči.
Ak je toto to, prečo ho sem otec poslal, tak celkom zlyhal.
Lebo ak si myslel, že ma Axel donúti sa vrátiť, mýlil sa.

„Chýbaš mi." Pozriem sa na jeho veľké očká, ktoré ma skenujú, a k jeho vlasom natiahnem ruku.
Prehrabnem mu ich a venujem mu široký úsmev.

„Aj ty mne, veľmi. Ale páči sa mi tu vieš? Toto je môj domov." Axel si porazene vydýchne, prejde okolo pultu ku mne svoju ruku okamžite pokladá na moje líce.

„Domov je tam, kde je tvoje srdce." Zašepká.
A skôr než si to premyslím, sa na neho vrhnem.
Za krk si ho pritiahnem na seba a prudko ho pobozkám, neuvedomujúc si to, čo vlastne robím.

No akonáhle ma od seba odtlačí, a zamračí sa, uvedomujem si, že robím hlúposť.

„Nie Noemi. Dopekla. Chodím so Sam."