Nepriestrelný

31

Pomaly kráčam dole po schodoch.
Na sebe mám biele obtiahnuté šaty nad stehná.
Sú celé pokryté trblietkami a majú výrazný výstrih na prsiach.
A síce to rozhodne nie je môj štýl, môžem povedať len toľko, že sú krásne.
Na nohách mám čierne štekle a v rukách čiernu peňaženku, v ktorej mám aj telefón.

„Páni, vyzeráš nádherné." Ozve sa odo dverí kuchyne môj otec.
V rukách drží kúsok koláča, ktorý je, zatiaľ čo si ma obzerá.

„Ďakujem, ale šaty vyberal Axel." Zaškerím sa na neho a šťastne sa otočím okolo svojej osi.
Naozaj vyzerajú dobre.

„Nechcela by si ho?" Zaseknem sa na mieste a nechápavo sa na neho pozriem.
To myslí vážne však?

„Je milý, pekný, má dobrý vkus." Otec mykne plecami a podíde bližšie ku mne, obzerajúc si ma.

„Oci-"

„Žiadne oci. Len nad tým popremýšľaj. Choď sa zabávať." Rýchlo ma pobozká a uteká naspäť do kuchyne.
„Hlavne nikomu nehovor, že som tu. Stále sa pýtajú kde miznú po nociach koláče a ja to veľmi rád hádžem na niekoho iného." Len sa nad ním zasmejem a začnem kráčať ku dverám.

Som šťastná, že som s otcom. Neskutočne.
No mama je jednoducho mama a kebyže je tu s nami, pravdepodobne by to bolo o trošku lepšie.

Keď otváram dvere od domu, okamžite uvidím Axela. Stojí pred športovým čiernym autom a fajčí.
Na sebe má čierne tenisky, čierne rifle, biele tričko a čiernu koženku.

„Vyzeráš veľmi dobre." Usmejem sa na neho a podidem bližšie ku nemu.
„Môžem šoférovať?" Zaškerím sa v tom istom momente ako sa on zamračí.

„Keby viem, zoberiem firemné auto, nie moje." Zašomre no podá mi kľúče.
Rýchlo sa posadím za volant a spokojne sa usmejem.
Nemám vodičák.
Rozhodne nemám.
V aute som ale pár krát sedela takže nie som vymletá, no bude to sranda.

Naštartujem a skôr než sa stihne Axel pripútať, prudko vyštartujem z pred domu na cestu.
„Máš vodičák vôbec?" Povie vystrašene Axel keď zastaneme na príjazdovej ceste.
Akonáhle ale zistím, že nič nejde, rovnakou rýchlosťou sa pohnem na cestu.

„Nemám." Myknem plecami a prudko pridám na plyn.
Viem šoférovať.
Axelov vystrašený pohľad je rozhodne neoprávnený.
Taktiež aj to, že sa jednou rukou drží okná a druhou sedačky.

Naozaj viem šoférovať.

„Ale mohol by si mi hovoriť kam mám ísť." Spokojne sa usmejem a zabočím na hlavnú cestu do mesta.
Aspoň túto cestu poznám.

„Do ľa-"

Rýchlo zabrzdím a prudko strhnem volant do jednej z uličiek.
„Nabudúce mi to povedz skôr." Zasmejem sa a už spomalím vediac, že Axel to so mnou rozhodne nezvláda.

„Ako skôr? Ideš osemdesiatkiu cez mesto ako skôr?" Začne nervózne hovoriť, zatiaľ čo si ja až príliš pozde všimnem nadpis na bare, a preto prudko brzdím v strede cesty.

„Prečo stojíme?" Axel sa obzrie okolo na čo sa na neho široko usmejem.
„Neviem parkovať." Myknem plecami a vystupujem z auta, pri čom má takmer zrazí auto, ktoré nás obchádza.

„Dopekla dávať pozor na teba je ťažšie ako som si myslel." Axelove slová už len ignorujem a spokojne cupkám pred bar, ktorý mi poslal Tristan.

Rýchlo mu napíšem sms, že som už tu, a obzriem sa na Axela, ktorý zaparkuje a následne ku mne pomaly vykročí.
Teraz prichádza tá horšia časť.

„Takže, čo kebyže si tu dáme rozchod?" Spýtam sa s veľkým úsmevom, na čo sa on okamžite zamračí a nesúhlasne pokrúti hlavou.

„Nemusím byť s tebou v bare, no musím ťa mať na očiach. Takže sa postavím niekde obďaleč a ty-ty si rob čo chceš." Dobre. To znie dobre.

„Ak to ale nebude zahŕňať jeho." Zavrčí náhle Axel, a akonáhle si všimnem jeho pohľad, otáčam sa dozadu.

Kráča ku nám Tristan, so širokým úsmevom a chlapom v obleku.
To je v móde mať ochranku?