Nepriestrelný

83

„Ahoj." Pomaly prejdem ku kovovým mrežiam, za ktorými je Axel.

Mierne sa zamračím nad prostredím no snažím sa to ignorovať.
Predsa len.
Mohli ho zamknúť len v izbe nie?
Miestnosť tvorí stará posteľ, záchod a umývadlo. Nič viac nič menej.
Naozaj ako vo väzení.

„Ahoj Noemi." Povzdychne si, prejde k cele o ktorú sa oprie a zapozerá na mňa.

„Si unavený však?" Šepnem, pretože rozhodne je.
Ak som doteraz lamentovala na to, že som unavená, tak potom som nebola na Axelovom mieste.

„To je v pohode. Viem, že tvoj otec nemal na výber, verí mi a ja verím jemu. Takto jednoducho chodí." Zašepká, cez mreže sa natiahne svojou rukou a pohladí ma nežne po líci, zatiaľ čo mu na tvári sídli úsmev.

Vždy taký bezstarostný.

„Doniesla som ti papať." Poviem po chvíli a z vrecka vytiahnem kľúč od jeho cely.
Vedel, že bez Acela dlho nevydržím no ja som musela akceptovať to, že tu jednoducho musí ostať.

„Počul som, že ti otec dal na starosť moju prácu."
Tanier s jedlom mu položím na malý stolík a prejdem na tvrdú posteľ, na ktorú sa posadím.
Moja prvá zmena ktorú uskutočním v dome, bude táto miestnosť.

Ak tu chce mať väznicu nech si ju kľudne má, ale rozhodne to tu nebude vyzerať ako pri poslednom súde.

„Áno, takže by si sa mohol čím skôr vrátiť, pretože dneska som prečítala už dvesto papierov o tom, ake výdaje idú kam, a je mi z toho už zle."
Zakňučím na Axel sa pobavene zasmeje a prejde ku mne na posteľ, na ktorú sa posadí.

„V tejto samote ma najviac ubíja to, že tu nemám teba." Zašepká a pomaly sa nakloní k mojim perám, ktoré pohladí tými svojimi.

„Si nadržaný Axel." Zamrmlem, pomaly tlačiac do jeho hrude rukami.
Avšak keď Axel chce, je ako stena.
Tvrdá skala ktorou nepohnem ani kebyže chcem.

„Som, a ty mi s tým vieš pomôcť." Opäť sa nalepí na moje pery, zatiaľ čo berie moju ruku a pokladá si ju na svoj tvrdý rozkrok.

Opätujem mu bozk, ktorý ma dostáva do kolien aj vzhľadom na všetky okolnosti, no moju ruku odťahujem od jeho prirodzenia rovnako ako moje pery od tých jeho.

„Postarám sa o to, aby ťa otec čím skôr pustil, dobre?" Postavím sa, postrapatím mu vlasy a spokojne odkráčam preč.

Zase je v dome chvíľkovú pokoj, kedy je všetko normálne. V rámci možností.
A preto sa pýtam kedy sa to opäť zlomí.

Na schodoch uvidím moju mamu, ktorá sa na mňa pozrie rovnako nečakane.
„Ideš do izby?" Šepnem smerom ku nej.

Je zvláštne, že odkedy som sem prišla, sme sa nijako nerozprávali. Ako keby medzi nami niečo vyhaslo.

„Áno, ale chcela som sa s tebou porozprávať, poď so mnou."