Nepriestrelný

66

„Takže. To to nevyzeral ako niekto z našej rodiny." Hlas mojej mami ku mne dolieha ešte skôr ako stihnem zatvoriť vchodové dvere.

Rýchlo sa vyzujem, prejdem do kuchyne a venujem jej letmý úsmev.

„Čo kebyže sa porozprávame? Teda, musím ísť na záchod ale keď sa vrátim, očakávam naliate víno." Ukážem jej dva vztýčené palce hore, a tak rýchlo ako len viem, odchádzam do kúpeľne.

Pred zrkadlom si nadvihnem mikinu, sledujúc rany na mojom tele.
Adrenalín z môjho tela vyprchal.
A presne preto, cítim neskutočné pálenie v oblastí rán, ktoré som doteraz postrádala.
Ako keby som bola v ohni.

Rýchlo sa natiahnem do skrinky, odkiaľ beriem dezinfekciu a veľké leukoplasty.
Dva krát, možno aj tri krát si streknem priehľadnú tekutinu na prvú ranu, než to vzdám.
Z fľašky zložím sprostý vrchnák a jednoducho si smradľavou látkou oblejem zaschnuté rany.
Opäť na seba pozdvihnem pohľad v zrkadle a prezriem si ich.
Tristan ma nechcel zabiť.
Možno chcel aby som trpela, no ak by ma chcel zabiť, urobiť by mi ich omnoho viac a sledoval ako krvácam.
Možno, možno je v tomto niečo iné...

Okamžite si ich zalepím, uterákom si utriem brucho a hruď, a odchádzam naspäť za mamou.
Moje myšlienky na tom rozhodne nie sú dobre, ak obhajujem Tristana.
No moja verzia má predsa len niečo do seba.

Mám zaťaté zuby no uvedomujem si to až vtedy, keď prejdem v chodbe okolo zrkadla a periférne si všimnem svoj nahnevaný výraz.
Potláčať bolesť je celkom nafigu.
No najskôr by som jej mala povedať prečo sa to stalo a až potom pustiť mamu k tomu, čo jej ide najlepšie.

Zachraňovať ma.

„Začneš ty alebo?" Posadím sa na gauč, mama mi po jej slovách podá pohár s vínom a ja sa mierne zamračím.
Mala som si pripraviť nejaké body.
Lebo ak by som mala začať rozprávať od toho, čo chcem, pravdepodobne by sme skončili hneď na začiatku.

„Nepovedal mi toho veľa, no zobral ma na cintorín. Nebol so mnou často, ale viem, že v tu chvíľu nerobil nič legálne." Začnem pomaly s pohľadom upretým na víne.
Keďže ani len ona nevie, čo všetko viem ja. A ja zase neviem, čo vie ona. Aj keď pravdepodobne všetko.

„Tvoj otec je vrah." Hlas mojej mami je na rozdiel od toho môjho pokojný.
Jasné, ona s týmto žije niekoľko rokov, zvykla si.
Nechápem ako s tým mohla tak dlho žiť bez toho aby to niekomu povedala.

„Ja viem." Hlesnem.
Okamžite si utriem slzu, ktorá mi stečie po líci a pohľadom sa pozriem na mamu, všímajúc si jej zlomený úsmev.

„A viem aj to, že chceš byť s ním. A ja ti to nezazlievam, naozaj nie. Práveže by si s ním byť mala. Miluješ ho, on teba, nedovoľ aby vám v tom niekto bránil."
Ja.
Pretože jediné čo im stojí v ceste som tak trošku ja.

„Tvoj otec sa o teba bojí Noemi."
A bolo to vtedy keď som odišla alebo vtedy keď zistil, že ma uniesli, a neprišiel?

Nechcem mu to vyčítať, pretože ho nechcem vidieť.
No, pošle svojich ľudí aby to urobili za neho?
Keď už má zasvätil do svojho života, tak mi mohol narovinu povedať, že on nič nerobí, len má na to ľudí.

„Dneska ma uniesli mama." Povzdychnem si nakoniec.
Terapia šokom asi zaberá.

Mamina tvár bledne a ja okamžite beriem z jej rúk pohár s vínom, ktoré položím spolu s mojím na stôl.

Nadvihnem si pomaličky mikinu, a čakám na jej reakciu.
Akonáhle ale ostáva ticho, púšťam mikinu, ktorá mi opäť zakryje telo.

„Otec neprišiel. Poslal si svojich ľudí na to, aby sa o mňa postarali no sám neurobil nič, len čakal a-"

„Tvoj otec nechcel prísť Noemi. Bol to Axel, ktorý prišiel aj cez zákaz tvojho otca." Mama mi skočí do reči a ja sa na ňu nechápavo pozriem.

Čo?
Takže Axel sa vzoprel môjmu otcovi? 
Vzoprel sa mu v tom, aby sem neprišiel?
Takže... Došľaka.

Môj otec ma pochoval zaživa.