Nepriestrelný

43

Nebol na obede. Na večeri som bola ja a kuchárky a potom som ho stretla už len v mojich myšlienkach, ktoré ma nepočúvali.

Skončila som na gauči v obývačke. V televízore mi išli Šmolkovia no aj cez to som absolutne nedávala pozor.
Sem tam som sa pozrela na záhradné dvere, cez ktoré som videla osvetlenú záhradu, skontrolovala som telefón, zatvorila oči a opäť dookola.
Bola som mimo.
Totálne.

Oprela som sa o operadlo gauča a zatvorila oči od únavy.
Keď som otvorila oči, pohľadom som zakotvila na presklených dverách do záhrady.
Žalúdok sa mi stiahol a ja som rozklepane chytila telefón do rúk. S pohľadom na dverách som vytočila prvé číslo a neprestajne som sledovala dvere.

„Noemi." Axel sa mi ozval okamžite. Pohotovo a celkom pri zmysloch na to, že bola polnoc.

„J-je tu nejaký chlap." Habkala som. V očiach som mala slzy a začínalo mi byť celkom pekne zle.
„Čo? O čom to hovoríš? V dome? Idem do auta." Usmiala som sa nad tým, že panikári ešte viac ako ja.

„Za dverami. Pozerá sa na mňa. Celý v čiernom, kapucňa, nevidím mu do tváre. Stojí na záhrade, len sa pozerá." Hlas sa mi láme. Neviem čo mám robiť a prvý krát v živote som rada za tie sprosté dvere bez kľučky.

„Doriti. Je niekto pri tebe?" Počujem trúbenie a automaticky si začínam myslieť len to, aby sa mu nič nestalo.
„Nie. Otec mi dal zbraň, je v izbe. Zabije ma?" Šepkám. Pohľadom kontrolujem muža, ktorý stojí nehybne ako socha.
Čo mám robiť dopekla?

„Nie." Axel znie nahnevane. Takmer by som povedala, že až zúri a ja len dúfam, že mu táto nálada ostane dokým nepríde.

„Potrebujem aby si sa postavila, choď ku dverám a na stene stlač čierne tlačidlo. Zamkne to dvere." Nechápavo sa zamračím a automaticky pokrútim záporne hlavou.

„Zbláznil si sa? Nevie si ich otvoriť. Ani sa nepohnem." Axel zavrčí a ja sa zamračím ešte viac.
Prečo si svoj hnev vybíja na mne?
„Noemi, ak sa muž doteraz nepohol, znamená to, že je to len rozptýlenie a cez hlavné dvere niekto vojde dnu bez toho, aby si si to všimla. Postav sa a stlač to tlačidlo." Dopekla.

Nehrozí. Nech mi povie čokoľvek, rozhodne sa nepostavím.
„Ak tu zomriem-"
„Noemi ak urobíš o čo ťa žiadam-"
„Prečo si odišiel?" Skočím mu do reči. Na chvíľu ostáva ticho, a ja celkom začínam ignorovať muža vo dverách.

„Bola to firemná akcia Noemi. Tvoj otec mi povedal, že chceš byť sama." Pretáčam očami.
„Včera v noci." Ticho.
Povzdychnem si a ostávam ticho tiež.

„Chcem aby si si zatvorila oči." Čo?
„Žartuješ nie? Nebudem si zatvárať oči, keď je tu on." Zavrčím podráždene a zamračím sa na muža vo dverách.

„Ja viem, ale už som tu. Takže prosím, zatvor si oči." Vydýchnem nadbytočný vzduch, zatvorím oči a nadýchnem sa.

„Mám." Šepnem.
Nič len ticho.
Oči nechávam zatvorené aj cez obrovský strach v mojom tele.
Dôverujem Axelovi.

„Môžeš." Pomaly otvorím oči. Dvere sú prázdne. Nevidím muža no ani Axela.
Postavím sa, prejdem ku dverám a pozriem sa na všetky strany.
„Kde si?" Obzriem sa za seba no jediné čo vidím, je svetlo v chodbe.

„Dom je čistý. Choď si ľahnúť, zamkni sa a prosím ťa, nabudúce maj pri sebe zbraň." Pretáčam očami.

„Neodpovedal si mi."