Nepriestrelný

75

„Noemi? Si hore?"
Pohľadom som skĺzla na dva kľúče, ktoré som mala na nočnom stolíku.
Tretí snáď nemajú nie?

„Nechcem ísť na raňajky." Prehovorím po chvíli ticha. Za dverami sa ozvú kroky a ja viem, že je môj otec preč.
Povzdychnem si a prejdem ku skrinke.

Rýchlo si vytiahnem biele tepláky, čierne obtiahnuté tielko a prejdem ku dverám.
Dobre, raz sa mi utiecť podarilo, mohla by som to zvládnuť aj druhý krát, nie?

Rýchlo som otvorila dvere a skontrolovala stav chodby.
Nechcem odísť ďaleko, nemám kam ísť a nedostanem sa ani do mesta, a už budú vedieť, že som preč.
Ale prebehnúť sa? Sama?
Potrebujem si vyvetrať hlavu a to zvládnem jedine tak, že budem sama.

„Môžeme ísť, dúfam ale, že ma budeš zvládať." Zarazene sa pozriem na otca, ktorý stojí v hale.
Na sebe má plážové kraťase s červenými kvietkami a biele tielko.
Na to, koľko má rokov, má dobrú postavu.
Taký, kulturista s desať ročnou prestávkou.

„Žiadne slová?" Navrhnem nakoniec a prejdem okolo neho. Ak pôjdeme len my, tak potom s tým žiť viem.

„Nemôžem sľúbiť." Porazene prikývnem a začnem s ním kráčať smerom z domu.

„Začnem?" Letmo na neho pozriem, prikývnem, a akonáhle sa obaja natiahneme, začneme pomaly bežať vedľa seba.

„Ak máš nejaké otázky, tak mi ich polož a môžeme ich prebrať. Povedal som ti ako to u mňa funguje takže sa nejdem vyhovárať ani ospravedlňovať za niečo, čo si videla. A preto začnem pri tom, kvôli čomu si sem prišla. Alex a Sam." V hlave si okamžite predstavím to, ako asi vyzerajú keď sa bozkávajú, a skôr než moje myšlienky stihnú pokračovať, okamžite sa pozriem na otca.

Asi mi je aj jedno čo poviem, len sa potrebujem vyhnúť tej predstave.

„Ak je šťastný, a ona spokojná. Nechcem sa im do toho miešať." Okamžite prehovorím.
Nie je to pravda, teda, je ale. Och.

„Nie, Axel rozhodne šťastný nie je. A čím dlhšie si bola preč, tým častejšie si pozeral tvoju polohu." To je. Strašidelné alebo zlaté? 

„Tak prečo je s ňou?" Zastavím.
Nie sme ďaleko od domu a aj cez to nevládzem.
Myslela som si, že mám lepšiu kondičku.
Očividne rozprávať pomedzi beh nie je najlepšie.

„Netuším, ale on ju nechce. Možno je to kvôli tebe, alebo. Proste nechcem aby bol s ňou. Sam býva na vinici, zajtra odchádza a ja jej zajtra navrhnem povýšenie na vinici, potrebujem, aby si sa ale postarala o to, aby ju Alex nechal."
Nechápavo sa zamračím a pokrutím záporne hlavou.

„Prečo ju jednoducho nevyhodíš? A akú rolu v tomto mám ja?"
Nikdy by ma nenapadlo byť treťou vo vzťahu, no ak ide o Axela?

„Ty, Noemi, ty ho zvedieš. A prečo ju nemôžem vyhodiť? Priateľov si drž bližšie, no nepriateľov ešte bližšie. Sam nekope za môj tým a to, že získala hlavu mojich bodyguardov je veľmi zle. Pretože jej stačí potiahnuť len pár nitkami, a som mŕtvy." Otec hovorí úplne pokojne. Ani neviem či si to uvedomuje, ale hovorí o vlastnej smrti?

„Mám ti zachrániť krk?" Zasmejem sa a vycerím na neho zuby.
Ja mám zachrániť veľkého mafiána áno?

„Rodina stojí vždy pri sebe Noemi."