Nepriestrelný

41

Ráno som sa zobudila totálne bez nálady.
Posadila som sa, oprela o rám postele a bez ducho sledovala zatvorené dvere.
Nešla som za ním a nemám v pláne ani len ísť.
Urobila som niečo zle alebo sa naozaj zachoval tak, že proste odišiel?

V kúpeľni som sa rýchlo dala dokopy a obliekla som si legíny, tričko a na to mikinu, ktorú som si zapla. Vlasy som si dala do drdolu, zobrala som si slúchadlá a zbehla dolu po schodoch, kde som videla otca ako sa rozprával s blondínkou.

Bol mi otočený chrbtom a tak som potichu kráčala poza neho. Viem veľmi dobre, koho by poslal so mnou.
A jeho dneska naozaj vidieť nepotrebujem.

Dievča sa na mňa pozrelo a ja som jej venovala prosebný pohľad, pri čom som ukázala prstom, že má byť ticho. A akonáhle presmerovala svoj pohľad na môjho otca, vydýchla som si.
Možno nebude taká hrozná.

Rýchlo som odišla z domu, a akonáhle som si zistila, že nikto nieje nikde, odišla som aj z pozemku.
Do uší som si nasadila slúchadlá, pustila si pesničku a rozbehla sa po rovnej asfaltovej ceste.

Snažila som sa sústrediť na vlastné dychanie, no akonáhle som si spomenula na včerajšok, nohy sa mi plietli, prestávala som dýchať a mala kúsok od toho, aby som nespadla.

Telefón vo vrecku mojej mikiny začal vibrovať a keď som si všimla Axelove číslo, okamžite som ho zrušila. Vypla som si zvonenie a bežala ďalej.

Prečo odišiel?

Odrazu som bežala po poľnej ceste, ani neviem ako som zišla z cesty, no podarilo sa mi to.
Avšak, kým bežím po ceste, neviem sa stratiť, no nie?

A v tichu vlastných myšlienok som neprestávala bežať. Nohy ma neboleli, môj dych sa nijako nemenil a ja som to brala ako znamenie, že bolo dobré, odísť.

Až keď som si začínala všímať vysoké budovy a ďalšiu cestu, som spomalila a pozrela sa na telefón.
Dvadsať sedem zmeškaných hovorov od Axela.
Jedna správa od otca.

Okamžite som mu zavolala vediac, že sa strachuje.
„Doriti Noemi. Vieš ako som sa bál? Kde si išla? Samantha mi povedala, že ťa videla sa vykrádať z domu. Prečo si mi nepovedala, že niekam ideš?" Och. Takže Sam.

„Prepáč. Potrebovala som byť sama. Som v pohode, bola som sa prebehnúť, o polhodinu som doma, dobre?"

„Pošlem pre teba Axela?" Ozval sa už jeho pokojný hlas. Okamžite som sa vystrela a pokrútila záporne hlavou, aj keď ma nemohol vidieť.

„Nie. Oci, nie som malá." Z druhej strany telefónu sa ozvalo len hlasné povzdychnutie a tak som to brala ako súhlas.

„Nič sa mi nestane, sľubujem." A s týmito slovami som ho zrušila.
Rozbehla som sa naspäť domov a pustila si pesničku, ktorá mi hrala od začiatku môjho behu.

Mám sa s ním vôbec porozprávať? Stojí mi to za to?
Došľaka.