Nepriestrelný

82

„Vieš, nemám žiadne super chvaty, určite by som nezložila ani súpera a so zbraňou ublížim maximálne tak sebe takže-"

„Noemi."
Povzdych môjho otca zanechá v aute hrobové ticho. V spätnom zrkadle sa spojím s pohľadom chalana, ktorý vyzerá celkom vystrašene.

„Proste, nevidím dôvod prečo by som mala zastupovať Axela." Poviem na jeden dych, zapriem sa do sedačky a nekontrolovateľne zívnem.
Už sa ani nepozerám na hodiny, radšej. Podľa mňa by ma to ešte viac deptalo.

„Jedná sa najmä o papierovačky. Potrebujem to dať do rúk niekomu, kto nad tým bude usilovne sedieť a nerobí chyby." 
Áno. Opisuje Axela. Nie mňa.
Vie o tom, že som prepadla z matematiky však?

„Daj to mame nie? Ona má rada takéto debiliny." Ofučane vystupujem z auta, čakajúc avšak na neho.
Toto znie skôr ako trest.
Mám sedieť za stolom a čítať nejaké jeho dokumenty?

„Dobrú noc Noemi." Nahne sa ku mne, pobozká ma na čelo a odchádza predo mnou do útrob domu.

Obzriem sa po príjazdovej ceste, na ktorej stoja dvaja bodyguardi, a po chvíli za rozhodnem odísť do mojej izby.

Spánok. Sladký spánok.
Ani neviem ako je možné, že som nezaspala v aute. No už to neriešim.
Okamžite sa prezliekam, líham si do postele a zatváram oči.

Od prvého dňa ako som sem prišla, sa mi všetko zmenilo hore hlavou. A aj keď je toho veľa a sú to najmä negatívne veci, mám pocit, že ešte vôbec nie som na konci.

Každý deň je to niečo iné, a ja už ani neviem, kde mám hlavu...

„Dneska bude večera o niečo skôr, pre vás. Viete, že som nerád keď nemôžem tráviť s vami aspoň čas pri stole, no dneska budeme mať návštevu a som nútený absolvovať večeru s nimi osamote." Otec sa uvoľnene zasmeje.
Je ráno, a preto ho nepočúvam ani ja ani nikto iný.
A preto nedostane ani odpoveď.
Na chvíľu sa zamračí, no akonáhle sa moja mama dotkne jeho ruky, svet je opäť v poriadku.

Prejdem si pohľadom stôl a smutne sklápam pohľad k svojmu tanieru.
Axel tu nieje.
A nie, nezaspal.
Sam utiekla no pred tým sa jej podarilo ukradnúť informácie z otcovho počítača. Urobila to tak, aby vina padla na Axela.
A síce sa mi to otec snažil vysvetliť už niekoľko krát, chce byť férový.
A presne preto je Axel v pivnici, v cele.

Nie nechápem to.
Absolútne sa mi to nepáči a neviem čo je na tom také fér, no nevyhovuje mi to.
Sam je preč.
Tak konečne môžem byť s Axelom nie?
Porozprávať sa o všetkom...

Ani sa nenazdám, a stôl je prázdny. Predo mnou sedí mama, a vedľa otec.
Nevyspala som sa no to sa rozhodne dalo čakať.
Neviem kto mi ráno zaklopal na dvere, no veľmi rada by som sa porozprávala a tou osobou.

„Odnes mu jedlo." Povie potichu otec.
Jeho slová počujem asi aj skôr, ako ich vysloví.
A tak sa rýchlo postavím od stola, utekám do kuchyne a s malou dušičkou naberám Axelovi jedlo na tanier.