Nepriestrelný

29

„Noemi." Slabé zaklopanie na dvere ma núti sa postaviť z postele a rýchlo kráčať ku dverám.
Na sebe mám biele šaty.
Do pásu sú úzke a potom sa rozširujú.
Vybral ich Axel a musím uznať, že sú nádherné.

„Ahoj oci." Usmejem sa na neho v momente, ako otvorím dvere.
Na sebe má oblek, na tvári mu žiari úsmev a v rukách drží malú krabičku.

„Prišiel som ti povedať, že o chvíľu bude večera, a taktiež som ti doniesol menší darček. Nie je odo mňa, takže ak sa ti nebude páčiť, nijako sa ma to nedotkne." Zasmeje sa a do rúk mi vloží semišovú krabičku.

„Ď-ďakujem." Zahabkám a keď ju otvorím, všímam si periférne to, ako otec odchádza preč.
Nechcem sa ho pýtať od koho to je, pretože možno aj tuším.

Axel.

Zacúvam do izby, kde prejdem do kúpeľne a otvorím krabičku.
Je to náhrdelník, s malým príveskom čajovej šálky a podšálky.
Je to nevyplnené, takže je to len zlatý obrys no aj cez to je to pekné.
Aj cez to, že nemám šajnu čo to má znázorniť.

Avšak na krk si to dávam okamžite.
Ak je to predsa len od Axela, tak som veľmi rada, že mi to dal.

Keď prejdem do izby, automaticky si do ruky zoberiem telefón.
Zarazím sa keď uvidím novú správu, pretože tak trošku dúfam, že by to mohla byť mama.
No keď si odblokujem mobil a otvorím správy, rýchlo prídem na to, že to mama nieje.

Dneska večer nejaká tequila?

Usmejem sa nad správou vediac, že to je od Tristana.
Okamžite mu odpisujem to, že to znie lákavo, a vypínam telefón.
Určite sa budem musieť opýtať otca, či môžem.
No dúfam, že áno.

Rýchlo odchádzam z izby a smerujem do jedálne, kde je už zaplnený stôl mužmi.
„Ahojte." Pozdravím sa im okamžite ako si sadám za stôl, na čo sa mi všetci slušne odzdravia.

„Rozmýšľal som, či nechceš ísť večer niekam vonku? Spoznať niekoho a tak? Samozrejme nie so mnou, lebo som na takéto akcie starý, no môžem s tebou poslať niekoho z chlapcov, aby si sa mala ako dostať domov." Prehovorí mi otec, na čo sa veľmi rýchlo zamyslím.

Takže mu vlastne ani nemusím hovoriť, že sa s niekým stretnem.
Teda, nechcem ho klamať no mam taký pocit, že Axel by mi to okamžite zatrhol.
A síce neviem, či by jeho váha nejako zavážila, radšej to riskovať nechcem.

„To znie veľmi dobre. Aj tak som nejako rozmýšľala nad tým, že by som sa išla niekam odreagovať." Myknem plecami a konečne sa pozriem na plný tanier.
Kuracie prsia zabalené v slanine s batátami.
Bože, pôjdem si vypýtať aj dupľu.

„Kľudne. Ja v tvojom veku som poznal všetky bary v meste." Zasmeje sa otec nad spomienkou a to úst si vloží sústo.

Už len ostáva posledná otázka, kto so mnou pôjde?
Automaticky zdvíham zrak predo mňa, kde sedí Axel.

No keď sa nám stretnú pohľady, som schopná sa na neho len usmiať.
Chcem aby išiel so mnou, lebo si s nim najviac rozumiem.

No podľa toho čo som zistila, on si nerozumie s Tristanom.
Doriti.

Dobre, v tom prípade mi ostáva sa len rozhodnúť o tom, či chcem stráviť večer s Tristanom alebo Axelom...