Nepriestrelný

57

„Noemi." Moja mama hlesne, odstúpi od dverí a bez slova ma sleduje.
Prejdem pomaly do kuchyne, položím kufor na zem a otočím sa na ňu.
Asi je celkom trápne začať s tým, že mala pravdu.

„Prepáč mi, že som sa správa ako krava-"

„Mami, čo kebyže sa o tom nebudeme rozprávať?" Prosebne jej skáčem do reči.
Mučivým, ničivými a pomalým tempom sa takto snažím oddialiť to, že sa o tom budeme musieť skôr či neskôr porozprávať.

Pretože ona s týmto faktom žije celý život.
Faktom vedomosti, že vie o všetkom o čom ja.

„Ja, dobre. Dobre srdiečko, len prosím, ak by si niečo chcela, budem tu." V hlave mi rezonujú slová od Axela.
No tak rýchlo ako mi do hlavy prichádza spomienka na neho, tak rýchlo sa aj nadychujem.

„Noemi." Mama prelomí vzdialenosť medzi nami a vtiahne si ma do svojho vrelého objatia.
A vtedy, ako keby svojou náručou spojila všetky moje zlomené kúsky.

Cítim sa, ako keby som sa vrátila v čase.
Nie, ako keby sa nikdy nič nestalo.
Ako keby mama nezačala chodiť s tým debilom, a ako keby som ja nikdy neodišla.

Plačlivo sa zasmejem a pokrutím záporne hlavou.
„Vieš, kebyže mi teraz povieš, že som adoptovaná, bola by som veľmi rada." Obe sa zasmejeme a mama si ma pomaly odtlačí z jej náruče.

„Vždy si bola a vždy budeš moja. Tá najkrajšia ruža zo záhrady." Zašepká a opäť si ma vkladá do svojej náruče.

Veta, ktorú mi povedala, je veta, ktorá ju spája s otcom.
Slová, ktoré jej povedal otec, a slová, ktoré si obaja vytetovali.
No očividne len ten tuž bolo to, čo bolo v ich vzťahu trvácne.

„Musím sa ísť vybaliť." Zašepkám. Po chvíľke.
V jej objatí je mi dobre, no až príliš dobre.
Je to zvláštne, ako keby sa vymenili dimenzie.
Ona aj otec.
Ona je zrazu tá skvelá mama, a otec je ten, s ktorým som stratila kontakt.
Zvláštne.
Naozaj tu niečo nesedí.

„Utekaj. Na večeru si môžeme objednať pizzu, a pozrieť si nejaký film, čo ty na to?" Na schodoch sa obrátim na mamu, a slabo prikývnem.

„Môže byť." Zašepkám, a s týmito slovami odchádzam preč.
Do svojej izby.
V myšlienkach si fotogenicky predstavujem izbu u otca.
Do mojej terajšej, by sa zmestila maximálne posteľ od otca.
No čo, tu mi aspoň neklamú o tom, že niekoho zabili.

Dobre, neklamal. Len to urobil a žije ďalej slobodný život.
Neviem vlastne ani čo ma na tom tak serie. Je to môj otec, jeho život, nie môj.

Povzdychom si, sadnem si na posteľ a namiesto vybaľovania otváram telefón.

Chvíľu skúmam Axelove číslo.
Pozerám sa naň tak dlho, že si ho možno aj pamätám naspamäť.
No cez to naň nekliknem, a nezavolám mu.

Niečo vo mne mi totiž to hovorí, že by som ho mala nechať tak...