Nepriestrelný

30

„Axel, pôjdeš s ňou?" Ozve sa otec pred tým, než by som mu niečo povedala ja.
A tak sa všetky moje plány trošku rúcajú.

„Môžem." Axel venuje môjmu otcovi úplne neutrálny pohľad a začne jesť.
Dobre.
Tak to by sme mali.

V každom prípade sa opýtam Axela, čo má za problém s Tristanom.
A podľa toho sa rozhodnem o tom, ako mu poviem, že idem s ním vonku.
V každom prípade som ale veľmi rada, že ide niekto so mnou.
Vždy sa môže z Tristana stať vrah.

„Mal by si si dávať pozor, pretože s ňou trávi viac času ako s nami." Ozve sa najmladší, Kevin.
Môj otec sa jemne usmeje a prikývne.

„Ale má to na neho dobrý vplyv. Konečne sa začal usmievať." Povie pyšne môj otec, na čo na mňa Axel letmo pozdvihne zrak a ja na neho žmurknem, na čo on okamžite potvrdí otcove slová.
Jemne sa usmeje.

Zlatučký.

„Chceš pred tým prísť na poradu?" A po jeho slovách pri stole ostane hrobové ticho.
Cítim na sebe pohľady a viem, že som v riti.

Pomaličky sa pozriem na Axela, ktorý sa na mňa ale po prvý krát nepozerá.
Pozerá sa na svoje jedlo a vidličkou ho potichu prehrabáva.

„Asi nie." Zašepkám neisto a pozriem sa na svoje jedlo.
Prečo je to také intenzívne?
Nemyslím jedlo, síce aj vo mne zanecháva dosť pozitívne emócie.

Ale o čo tu dokopy ide?
Sú tie rady také dôležité? Prichádzam o veľa?

„Dobre, prepáčte, že toľko vyrušujem. Kľudne jedzte." A to sú otcové posledné slová.
Všetci začneme v tichosti jesť. Sem tam niekto niečo povie no ja ani otec viac už neprehovoríme.

Celkovo túto tému hádžem do útrob mojej hlavy.
Nechcem to riešiť.
Neviem o čo všetko ide, o čo všetko prichádzam, no možno nie som pripravená to vedieť.

Najdôležitejšie je pre mňa zistiť, prečo odišla mama.
No všetko má čas...

„O koľkej chceš ísť do mesta?" Na schodoch ma dobehne Axel, ktorý so mnou pomaly začne kráčať ku dverám od mojej izby.

„Neviem, máš ty nejaký špecifický čas, kedy chceš ísť a byť doma?" Musím napísať Tristanovi a taktiež musím zistiť, aké bude počasie a kam ideme.
Takže za mňa je čas naozaj nepodstatný.

„Nie." Dobre. Ďakujem za skvelú konverzáciu.
„Čo tak o pol deviatej z domu? Nepoznám tu žiadne miesta takže, neviem." Myknem plecami.
Obaja zastavíme pred mojou izbou.

„O pol deviatej môže byť. Idem sa osprchovať a stretneme sa potom pri aute dobre? O polhodinu máme poradu do nejakej ôsmej." Prikývnem a už už otváram dvere, keď sa ešte zastavím.

„Zober si čiernu koženku." Spokojne sa na neho zaškerím, spomínajúc na naše prvé stretnutie, kde ju mal.
Pretože sa s ním chcem zladiť a pretože v nej vyzerá dobre.

„Ty si zober tie biele šaty." Žmurkne na mňa a s jemným úsmevom odchádza preč.
Okamžite vojdem do izby, a opieram sa o dvere, ktoré tým aj zatvorím.

Dneska to bude zaujímavé.