Nepriestrelný

36

Pomalým krokom som cupkala na ľavé krídlo domu, kde mal izbu Axel.
Potichu som zaklopala na dvere, a čakala v tmavej chodbe.

Napĺňal ma zvláštny pocit eufórie a celé moje vnútro chcelo vidieť Axela.
Chcela som sa s ním porozprávať, chcela som ho vidieť a hlavne som ho chcela ďalej bozkávať.

A keď sa otvorili dvere, a naše pohľady sa spojili, až vtedy som si uvedomila, že vlastne nemám dôvod, prečo som prišla.
Nebol v pyžame, takže som ho aspoň nezobudila.
No aj cez to som nevedela, čo mám povedať.

„A-ahoj, ja len, že som sa umývala a prišla som na to, že nemám šampón, tak len či, no vieš, by si mi nemohol požičať svoj?" Habkala som zo seba, zatiaľ čo som pohľadom kmitala cez jeho oči a pery. 

Prečo som sem vlastne prišla?
Lebo som ho chcela vidieť. Chcela som byť s ním.
No, hlavne sa s ním porozprávať. Nejako začať tému o našom bozku.

„Poď dnu." Hlasne a okamžite mizne v útrobách jeho izby.
Samozrejme cupkám za ním, až do kúpeľne, ktorú má úplne rovnakú ako ja.
Zoberie modrú fľašku a keď sa otočí, začne ma bez slova sledovať. Pohľadom skĺzne cez môj krk až na moje nohy.
Nasucho prehltnem a zhlboka sa nadýchnem.
Jeho pohľad je intenzívny a celkom mi zabraňuje racionálne uvažovať.

„Axel-"

„Axel." Dvere sa prudko otvoria a ja sa nervózne otočím na toho, kto ma prerušil v rozprávaní.
Vo dverách stojí jeden z bodyguardov.
Najskôr za pozrie na Axela a potom na mňa. Okamžite sa uškrnie a ja si automaticky predstavím to, čo si pravdepodobne myslí.

Aj keď, nebol by ďaleko od reality. Nech už si myslí čokoľvek.
Doriti naozaj sa s ním potrebujem porozprávať.

„Šéf odchádza a máš ísť s ním." Povie celkom previnilo a tak rýchlo ako príde, tak rýchlo odchádza.
Otec? Prečo ide takto pozde preč?
„Musím odísť." Prehovorí, zatiaľ čo mi podá šampón a svižne prejde ku skrini, odkiaľ si niečo vytiahne, dá do vrecka, a otočí sa na mňa.

„Ahoj Noemi." Zašepká a rýchlo odchádza preč, nechávajúc ma stáť v strede jeho izby, s jeho šampónom a nepovedanými slovami.

Po hodnej chvíli ticha, položím jeho šampón na pôvodné miesto, a odchádzam z jeho izby naspäť do tej mojej.
Prezlečiem sa do pyžama, ľahnem si do postele a končím v mojej obľúbenej polohe.
Ležím, ruky mám položené na tvári a snažím sa nezadusiť.

V myšlienkach mi koluje Axel a jediné čo ma v tom momente zachraňuje, je môj telefón.

Tristan- Čo tak večerná prechádzka?

Dych sa mi zasekol a ja som ostala sledovať tú správu nevediac, čo odpovedať.
Jednak som sa už umyla a pripravila na spánok, no taktiež by som sa s niekým potrebovala porozprávať o Axelovi.
Keďže sama neviem na čom som.

No je Tristan ten, ktorému by som mala hovoriť o svojich pocitoch?