Nepriestrelný

54

„Si moja dcéra, a preto dúfam, že to pochopíš." V miestnosti ostalo ticho.
Hlas sa mi zasekol a nedokázala som mu odpovedať.

Som.
Som jeho dcéra.
No aj dcéra mojej mami. Dcéra ženy, ktorá ho opustila.
Neznamená to práve to, že mám predpoklady na to, aby som ho opustila aj ja?

„Začalo to drogami. Predajom drog, biznisov a všetko sa začalo točiť okolo peňazí. Nebolo to zlé, išlo mi o peniaze." Prikývnem.
Snažím sa nachádzať v jeho slovách hlbší význam no toto neberiem až tak zle.

Ja som ešte na svete nebola. Otec mal možno práve osemnásť, a bol v puberte.
Mojím otcom sa stal až neskôr. A až odvtedy ma zaujima jeho život.
Pretože akonáhle ste rodičom, ste kompletne iná osoba.
Takže aj keď mal možno nejake zlé obdobia, nemám dôvod mu to vyčítať...

„Neskôr som prišiel na to, že drogy, ľahké krádeže a nejaké kšefty nie sú až tak prínosné. To bola doba, kedy som spoznal tvoju mamu. Ani jeden z nás nemal veľa peňazí, no obaja sme chceli lepšie životy. A tak som hľadal cestu, ako to uskutočniť." Na chvíľu sa odmlčí.

Celý ten čas ako hovorí, ho potichu sledujem.
Neviem čo mám hovoriť. Ako msm vôbec reagovať na podobné slová?
S mamou sme jej alkoholické obdobie nikdy nepreberali.

„Dostal som sa do istej spoločnosti, kde už išlo o viac. Už to neboli len detské zábavy ako kradnutie. Dokonca ma vysmiali ak som hovoril, že fajčím cigarety. Bola to skupina ľudí, ktorá mi zmenila život od základov." Otec nepríjemne zakašle.
Nadýchne sa a po prvý krát, za celý ten čas čo sa rozprávame, zrak presúva vedľa mňa.
Pozerá sa na obrázok na svojom stole, ktorý z mojej strany nemôžem identifikovať.

„Dievča v cintoríne. Zabil som ju. Bola to moja prvá vražda, moje osvedčenie pre vstup do podzemia a zasvätenie sa do najväčšieho gangu." Jeho ostré slová pretnú ticho.
Očami zbesilo začnem behať po jeho tvári a jediné čo cítim je panika.

On niekoho zabil?
Mala by som zavolať políciu?
On zabil dievča.
On zabil.

„Bola nevinná." Zašepkám. Otec prikývne a to je moment, kedy sklápam pohľad na svoje bledé ruky.
Trasú sa mi.
Pochopila by som veľa vecí.
Kľudne aj gang, v ktorom sa očividne kedysi ocitol.
No vraždu? Zabil nevinné dievča?
Ani kebyže mi to má uživiť rodinu, by som to neurobila.
Nehrozí.

„A teraz? Čo robíš teraz?" Vyslovím otázku, ktorej sa obavám asi najviac.
Mama sa bála.
Odišla, pretože sa bála o seba, no hlavne o mňa. Teraz to už chápem.
Chcela aby som bola v bezpečí.

„Som hlavou podsvetia Noemi. A som na to hrdý." Venujem mu jemný úsmev. Prikývnem a rozmýšľam čo mám urobiť.
Je to jeho život, jeho rozhodnutie.
Ak sa mu darí, som rada.
Aj keď riskuje veľmi veľa.

„Chcem ísť za mamou."