Golem

Prologue

!Príbeh ešte bude prebiehať korekciou!

Pred rokom  

Pevne zovriem volant v rukách a nakloním sa k nemu ešte o čosi viac. Prižmúrim oči, akoby mi to malo pomôcť lepšie vidieť v tejto hmle. Možno by to nebol až taký problém, ak by nebola k tomu ešte aj tma. Keďže je november, stmieva sa už o pol štvrtej poobede. Vzhľadom na to, že je už pol piatej mám celkom smolu a iba sa modlím, aby z kukuričného poľa nevybehlo nejaké zviera. Nechcem zabiť žiadnu živú bytosť a taktiež nechcem zničiť bratovo BMW. Zo Champaign do Chicaga sú to dve hodiny cesty, a keďže som vyrazila pred hodinou a pol, mala by som tam čochvíľa byť. Stále však nevidím žiadne svetlá ani len v diaľke kvôli tej prekliatej hmle.

Musím povedať, že to nebol najlepší nápad cestovať tak neskoro a myslím, že si nabudúce takúto cestu aj ušetrím. Ak by som dnes nikam nešla, tak by som si popravde ušetrila množstvo nervov a mohla robiť niečo užitočnejšie. Napríklad vyvenčiť svoju mačku alebo si ísť radšej zabehať a urobiť niečo pre svoje telo. Určite by to bol lepšie strávený čas.

Zakrútim hlavou, povzdychnem si a opriem sa znovu o sedadlo. Okrem iného je to aj unavujúce, keď sa okolo nič nedeje. Zívnem si. Iba nachvíľu sa zadívam do spätného zrkadielka a len čo zazriem svoje hnedé unavené oči, nastavím ho tak, aby som sa vôbec nemusela vidieť a odvrátim zrak. Lenivá a smutná hudba, ktorá plynie z rádia k mojej nálade nepridá.

Rozozvučanie môjho mobilu položeného v držiaku, zbystrí moju pozornosť. Vidím meno svojho brata a bez váhania to zdvihnem. Vložím si bluetooth slúchadlo do ucha.

„Kde si?" pýta sa priamo.

„Na ceste. Teda myslím..." odvetím neurčito.

„Ako to myslíš?" Začujem v jeho hlase zmätok.

„Nuž, je trochu viac hmlisto, takže ak bude náhodou niekto chcieť spáchať samovraždu, tak má dnes šťastný deň, pretože so mnou sa mu to podarí," odvetím mu popravde.

„Preboha živého, Xenia," povzdychne si a som si istá, že práve teraz si chytá čelo a krúti nado mnou hlavou. „Vieš, že neznášam ten tvoj čierny humor," dodá, ja sa zachechcem a myknem plecami.

„Bol tam?" opýta sa ma po dlhšej odmlke.

„Nie a popravde som nič iné ani nečakala. Dom bol prázdny," odvetím a skutočnosť, že o tom začal tému mi zhorší náladu.

„Vieš..."

„Nechcem sa o tom baviť. Bola to strata času. O chvíľu budem doma...snáď," preruším ho.

„Dobre, keď budeš doma, tak mi zavolaj a buď opatrná."

„Iste. Zatiaľ, Fynn," hovor vypnem, skôr než stihne niečo povedať. Povzdychnem si a pridám rádio hlasnejšie, pretože sa chcem radšej sústrediť na hudbu než na moje myšlienky, ktoré sa mi vôbec nepáčia. Nepáči sa mi ani to, že ma postupne začínajú štípať oči. Zamračím sa okamžite si utriem slzu, ktorej sa podarí vyslobodiť a stečie mi po líci.

„Dopekla," zanadávam a natiahnem ruku ku svojej ľadvinke, ktorú mám položenú na sedadle spolujazdca. Snažím sa dívať aj na cestu, zatiaľ čo rozopínam zips. Hľadám vreckovku, pretože videnie sa mi postupne rozmazáva, akoby nestačilo, že je vonku hmla. Odvrátim pohľad od cesty a až vtedy sa mi podarí rozopnúť zips a nahmatám vreckovku.

Vzápätí vraciam zrak späť na cestu, no v tej chvíli sa ozýva trúbenie auta idúceho oproti mne. Svetla sa približujú. Vydesene vykríknem a volantom trhnem do strany, aby som sa veľkému vozidlu vyhla, pretože vodič evidentne stratil kontrolu nad riadením. Pochopím prečo, len čo sa aj so mnou začne šmýkať. Iste. Hmla, ktorá pomaly padá spôsobila poľadovicu. Vonku predsa mrzne.

Keď sa moje auto začne točiť a nakláňať, pochopím, že som nad ním úplne stratila kontrolu a zakryjem si rukami tvár. Trvá to len niekoľko sekúnd a mojim telom v aute začne hádzať, hoci som pripútaná. Po niekoľkých sekundách konečne zastaví, no mňa vtedy ochromí tupá bolesť do hlavy. Zakňučím s pevne zavretými očami. Okná sú rozbité a zima mi zalieza pod nechty.

Zhlboka a nahlas dýcham, pričom sa nepokojne mrvím. So strachom otvorím oči, no je mi to úplne na nič, pretože vidím rozmazane a dvojito. Dokopy nič nepočujem, iba vzdialené ozveny akýchsi čudných zvukov a pišťanie. Dokážem však identifikovať, že som v kukuričnom poli, keďže spozorujem týčiace sa rastlinné obrysy. Uvedomím si, že som dole hlavou, takže auto pristálo na streche.

Vypísknem od ľaku, keď sa vedľa mňa odrazu objaví obrys postavy, ktorá narazí do auta. Môj dych sa zrýchli rovnako ako aj môj pulz. Srdce si opäť cítim niekde v krku. Chcem prehovoriť, ale nedokážem to. Zaostrujem na postavu. Je to muž. Jeho oči sa prenikavo dívajú do tých mojich a srdcovitý tvar pier je pootvorený. Mračí sa na mňa a zdá sa, akoby práve premýšľal. Nevie, čo má robiť.

Natiahnem k nemu ruku a cez rozbité okno sa ľahko dotknem jeho tváre. Avšak, len čo to spravím, rýchlym pohybom schmatne moju ruku a odrazí ju. Trhnem svojim telom a znovu skúšam prehovoriť.

„Prosím, pomôž mi," podarí sa mi vysloviť, avšak neviem, či mi momentálne rozumie. Môj jazyk je akoby zdrevenený, hlas zachrípnutý a zrak stále nie je stabilizovaný. Silne privriem oči a po chvíli ich znovu otvorím. Videnie sa mi nachvíľu rozostrí a tentoraz mám už skutočne pocit, že premýšľa. Jeho oči sa ligocú, tak...magicky. Je to istým spôsobom fascinujúce. Musela som sa veľmi udrieť do hlavy.

Postaví sa a len čo sa tak stane s autom sa začne hýbať. Nechápavo zízam pred seba, keď sa vozidlo začne znovu narovnávať. Dokonca zabudnem mrkať a vyschne mi v hrdle. Toto musí byť sen. Alebo skutočne narovnal auto?

Vidím ho pred sebou dvojmo, ako púšťa pokrčenú kapotu bratovho auta. Vydesene zalapám po dychu, keď v sekunde na to zahliadnem, že svojou silou vylomí dvere. Pevne prižmúrim oči a zakrútim hlavou. Rozopne mi pás a berie ma do náručia. Panikárim. Čelím jeho hlbokému pohľadu a zároveň si uvedomujem, ako veľmi hreje.

„Kto ste?" zamrmlem, no hneď na to sa so mnou jeho tvár zatočí a upadám do bezvedomia.

Ahojte!

Tak som tu znova s úplne novým príbehom, ktorý bude s Harrym Stylesom. Pôjde o fantasy fanfikciu, takže čakajte nadprirodzené udalosti, veci, čo ste už určite zistili aj sami po prečítaní prológu.

Viem, že toto je už asi 563668796 neviem koľký príbeh, ktorý pridávam odznova, ale tentoraz som sa poistila a mám predpísané časti dopredu a musím povedať, že ma to neskutočne baví, pretože konečne sa mi vrátila skutočná chuť do písania ako pred rokmi a doslova píšem každý deň a som nadšená, takže dúfam, že budete aj vy.

Budem skutočne rada, ak dáte hviezdičku a napíšete nejaký komentár s vašim názorom. Veľmi sa teším na písanie tohto príbehu a som s ním zatiaľ nadmieru spokojná.

Ďakujem za prečítanie.

-Lia-