Golem

Chapter 5

Ticho, ktoré je medzi nami, prerušuje hudba linúca z nočného klubu Uptown Funk a taktiež hlasy ľudí na ulici a ľudí, ktorí stoja v rade, aby sa dostali dnu do klubu. Ľudí aj klub však úplne vytesňujem z hlavy. Sú to posledné, čo ma momentálne zaujíma. Konečne som našla človeka, ktorý ma zachránil pri autonehode. Posledný rok sa mi neustále vkrádal do snov a tie následne prenikli aj do reality. Mám toľko otázok, že ani neviem, ktorou mám začať. Zároveň myslím na to, ako konečne dokážem Millie, že som celý čas hovorila pravdu. Bude sa mi musieť ospravedlniť, rovnako ako aj môj brat, ktorý mi tiež neveril. Budem musieť odpustiť aj sama sebe, pretože ani moje vnútro tomu tiež niekedy neverilo.

Pristúpim k nemu bližšie, aby som si ho lepšie obzrela. Doteraz som ho videla zakaždým, keď som bola mimo alebo v tme. Tentoraz ho však vidím veľmi jasne. Je oblečený v čiernom ako nejaký prízrak. Čierne obtiahnuté nohavice a čierna košeľa, ktorá zvýrazňuje jeho svalstvo a všimnem si aj prsteň so smaragdovým drahokamom na prostrednom prste pravej ruky. Strhnem sa, keď sa pohne po dlhšej dobe nehybnosti. Ruky si vloží do vreciek svojich tesných nohavíc. Vtedy venujem pohľad spätne jeho očiam. Zamračí sa na mňa.

„My sa poznáme?" opýta sa ma. Prvýkrát ho počujem prehovoriť. Nikdy na mňa v snoch neprehovoril a ani vtedy, keď ma zachraňoval. Jeho hlas je hlboký, má britský prízvuk a znie trochu neosobne a možno aj trochu naštvane. To ma však netrápi. Zaujme ma to, čo povie. Tá otázka ma úplne odzbrojí od všetkých otázok, ktorými som ho chcela zaplaviť. Tentoraz som ja tá, ktorá ťažko prehltne. Som na neho tak neuveriteľne sústredená, že ani nevnímam mrazivú zimu objímajúcu moje telo.

„Ehm, ty...ma nepoznáš?" opýtam sa opatrne a začnem si nervózne žmoliť prsty na rukách.

„Mal by som?" odpovie mi otázkou a nadvihne obočie. Snažím sa v ňom čítať, či to myslí skutočne vážne alebo klame. Má dôvod klamať? Nie som si istá, čo mám teraz robiť a ako reagovať, pretože som niečo také nečakala. 

„Pred rokom som mala autonehodu a ty si ma zachránil. Bola som na ceste do Chicaga zo Champaigne," skúšam mu pripomínať. On sa na mňa však začne dívať, akoby som spadla z jahody. Hodnú chvíľu mlčí a ja si začínam myslieť, že sa mi vesmír vysmieva. V jednej chvíli sa teším, že som konečne našla muža, ktorý ma zachránil z pazúrov smrti a v tej druhej si ma ten muž nepamätá.

„To asi ťažko. Nezachraňujem ľudí. Túto prácu prenechávam policajtom a hasičom," uvedie veci na pravú mieru, čo ma sklame ešte viac. To predsa nemôže byť pravda. Vyzerá ako on, musel to byť predsa on. Nepredstavila by som si človeka, ktorého som nikdy pred tou nehodou nevidela.

„Si si istý? Ja...od tej nehody som ťa stále niekde videla a mala som veľa otázok a..."

„Myslím, že ste sa len veľmi udreli do hlavy pri tej nehode a fantazírovali ste. Keby som niekoho zachránil, tak by som o tom vedel," skočí mi do reči. Vyzerá, že ho trochu štve, čo hovorím a mám z neho taktiež pocit, že nemá záujem sa so mnou baviť. Som pre neho úplne cudzí človek.

„Vieš ja..." začnem opatrne, avšak preruší ma ruka, ktorá sa položí na moje zápästie. Trhne mojim telom a vzápätí čelím Charlieho očiam. 

Čože?

„Xenia, čo tu prosím ťa robíš?" vyprskne na mňa. Už iba z tejto jedinej vety pochopím, že si Charlie vypil viac alkoholu než bolo potrebné. Jednak je z neho cítiť a taktiež tak aj rozpráva. Jemu vždy stačilo málo a bol opitý. Vôbec totiž nevedel piť a nemal ani bohvieakú výdrž.

„To by som sa ja mala spýtať teba. Čo tu zase chceš, a prečo ma obťažuješ?" opýtam sa ho naštvane a ruku, za ktorú ma stále drží, vytrhnem z jeho pevného zovretia. Môj záchranca stojí ako prikovaný a oboch nás pozoruje.