Golem

Chapter 47

N O B O D Y

Studený sneh vŕzga pod ťažkými topánkami dvoch turistov. Muž a žena kráčajú už hodnú chvíľu do kopca s turistickými ruksakmi. Zatiaľ čo muž si chôdzu užíva, žena je extrémne zadýchaná a v mysli už najmenej polhodinu nadáva sebe aj svojmu priateľovi, ktorým sa nechala nahovoriť na túto túru lesom. Ten je zároveň hranicou medzi USA a Kanadou. Turistika ako taká jej nevadí hlavne, keď sa koná na rovine. Práve tieto kopce neznáša a o to viac ak sa ešte k tomu musia brodiť snehom, ktorého je tu hore stále neúrekom hoci je už marec. V nížinách sa síce sneh už úplne roztopil a niekoľko dní už vôbec nesnežilo, no tu hore o neho núdza naozaj nie je. Vzhľadom na to, že jej priateľ je nadšenec dlhých prechádzok a tejto pešej turistiky, nevadia mu ani extrémne podmienky a je to ochotný preskákať len kvôli úžasnému výhľadu na vrchole hory. Pre neho je to relax a spôsob odpočinku, no pre ňu je to namáhavé a po takejto prechádzke si dlhú chvíľu zvyčajne necíti celé svoje telo.

Les je v tomto čase veľmi tichý, pretože nie každý je taký blázon, aby šiel až do takejto výšky v týchto snehových podmienkach. Síce nesneží, ale bielej pokrývky je skutočne požehnane. Stromy vyzerajú dychvyrážajúco s hrubou vrstvou snehu na konároch. Široko ďaleko vôbec nič nepočuť, žiadny ruch veľkomesta ani žiadne iné nepríjemné zvuky, ktoré by narušovali atmosféru prírody. Mrazivý vzduch však obom turistov štípe tváre. Líca aj nosy majú červené. Keď sa žena díva na ten kopec, ktorý ich ešte čaká, má dojem, že táto cesta je nekonečná. Zhlboka sa nadýchne a musí zastať. Zaprie sa rukou o strom a iba sa díva na svojho partnera, ktorý je o niekoľko krokov vyššie. Upiera na neho svoje tmavomodré oči a krúti nad ním hlavou. Chvíľu premýšľa, že to možno ani nie je človek, keď dokáže ísť vpred bez prestávky.

„Hannah, nemôžeš si pridať?" zakričí na ňu a hoci na ňu v tej chvíli nepozerá, vie že zastala. Je to pre ňu totiž typické a svoju partnerku po dvoch rokoch vzťahu už dobre pozná. Hannah pretočí očami a oprie sa celým telom o strom po tom, čo si dá dole svoj ruksak z chrbta. Znechutene si odfrkne nad tým, aká je spotená, hoci je jej zima. Prsty na rukách aj na nohách jej mrznú, hoci má dvoje ponožky a rukavice.

„Nie, nemôžem si pridať, Rowan. Chcem prestávku," zatne sa brunetka a prekríži si ruky na prsiach. Zaujala tvrdý postoj a nechce sa pohnúť ani o milimeter, kým to rozdýcha. Rowan si povzdychne, pretože vie, že keď si Hannah postaví hlavu, nič s ňou nepohne.

„Teraz? Veď už tam skoro budeme," skúsi to na ňu opäť. Hannah sa nahlas rozosmeje, pričom nad svojim partnerom pokrúti hlavou. Čuduje sa však, sa dokáže smiať od tej vyčerpanosti, z ktorej ju bolí kompletne celé telo.

„To si hovoril už pred polhodinou," pripomenie mu ironicky. Niečo jej predsa musí povedať, aby mala pocit, že už nemusí dlho kráčať a aby mala motiváciu ísť ďalej. Skutočnosť je taká, že ich čaká ešte hodina chôdze. Rowan by to iste zvládol aj za kratší čas, ale kvôli nedostatočnej kondičke jeho priateľky, to je nemožné.

„Tak aspoň vylez ku mne," prehovorí Rowan a pokynie hlavou, aby k nemu prišla. Hannah sa však odmieta pohnúť a aj naďalej ostáva na svojom mieste. Rowan ďalej nenalieha a začne sa rozhliadať po okolí.

„Prečo nemôžeme chodiť na normálne miesta ako aj naši priatelia? Všetci idú niekam do trópov, aby nemuseli znášať toto počasie, ale my ako takí idioti, musíme chodiť po horách v snehu, ktorý je takmer po kolená s ruksakmi na pleciach len preto, aby si ty videl nejaký výhľad," rozčúli sa Hannah.

„Ja zas neznášam to teplo. Plno ľudí na pláži, všade je krik a všetci ťa otravujú. Keď idem do prírody a v zime, kde nikto nie je, tak mi je omnoho lepšie. Ale to tvoje handrkovanie ma začína poriadne štvať a znepríjemňuješ mi to," posťažuje sa Rowan a plne sa na ňu otočí. Je to rodený dobrodruh, ktorý má rad niekoľkohodinové prechádzky, kdekoľvek v prírode ak samozrejme nie je práve nad dvadsať stupňov nad nulou.