Golem

Chapter 1

Po roku, Súčasnosť

Silný dážď, ktorý padá z tmavej oblohy bičuje zemský povrch, takou silou, že sa od zeme voda až odráža. Búrka, ktorá sa rozlieha celým priestorom  v okruhu niekoľkých kilometrov trvá už niekoľko hodín. Každá živá bytosť, ktorú takáto búrka zastihne, okamžite zalezie do najbližšieho úkrytu. Civilisti sú ukrytí v domoch, no pre vojakov a ich cvičiteľov je toto počasie ako stvorené. Iste, je to vec názoru. Ja sa s týmto názorom celkom nestotožňujem, no keď som sa už na to dala, musím to nejako dokončiť. Snažím sa zo všetkých síl utekať a zdolať stanovištia, ktoré pre nás naši nadriadení pripravili. Moje nohy sú však také ťažké a prestávam to zvládať.

Zvalím sa na zem do toho blata, aby som podliezla popreplietanú lanovú prekážku, ktorá je len niekoľko centimetrov nad zemou. Vojačka predo mnou, mi množstvo blata vyprskne nohou rovno do tváre a ja sa okamžite rozkašlem a prižmúrim oči. Som neskutočné spotená, z toho behania a vynakladania priveľkej sily, Zároveň je však moja vojenská uniforma úplne premočená a mrznem, pretože nie je leto.

„Pohnite si vy slečinky. Toto nie je súťaž krásy, tu ste v armáde a raz budete vo vojne. Vojna si nevyberá počasie a vy budete musieť bojovať o svoj život. Pohnite zadkami!" vrieska jeden z našich nadriadených. Zhlboka sa nadýchnem a pokračujem. Konečne sa doplazím až nakoniec prekážky a postavím sa na štyri. Vydýchnem si a keď poriadne otvorím oči a uvidím topánky. Mužské topánky, ktoré sa typické ku obleku. Zamračím sa a pomaly začnem zrakom prechádzať po nohách, ktoré majú tieto topánky obuté. Nejde o žiadneho vojaka, čo sa mi potvrdí, keď mužská postava je skutočne odetá v obleku. Mračím sa a nechápavo pootváram pery až kým nezastanem na jeho tvári, na ktorú však nevidím príliš dobre, pretože je tma, prší mi do očí a svetlá, ktoré máme v tomto tábore celkom dobre neosvetľuje. Aj preto je tento terén taký náročný.

„Stoneová, okamžite zdvihnite svoj zadok a pokračujte ďalej," kričí tentokrát naša veliteľka, avšak jej hlas sa mi postupne vzďaľuje, keď sa ten muž začne pomaly skláňať ku mne. Stále kľačím s pootvorenými perami a dážď ma čoraz bolestivejšie bičuje do tváre aj do chrbta.

Avšak len čo čelím tým očiam, ktoré ma prenasledujú od tej noci, naľakám sa. Srdce sa mi splašene rozbúcha a pootvorené pery sa mi roztrasú.

„T- ty," vyletí zo mňa. On však len nakloní hlavu mierne do strany a natiahne ku mne ruku. Len chvíľu ju pozorujem, čo sa s ňou chystá urobiť, no len mi posunie mokrý prameň vlasov z líca nabok. Opäť sa zadívam na neho. Otvára pomaly ústa  a chce niečo povedať, no v tej chvíli ma otupí silná bolesť. Prestupuje celým mojim telom a ja zdvihnem hlavu k nebu. Vykríknem.

Prebudím sa na prudké trhnutie celého tela. Je to také silné až sa nadvihnem na lakti a chytím si hrudník. S vytreštenými očami sa dívam pred seba a snažím sa spamätať. Po chvíli začnem očami behať po izbe a uvedomím si, že to bol znovu iba zlý sen a že som v apartmáne mojej kamarátky. Som v bezpečí. Dych sa mi ustáli až nakoniec zavriem oči a skloním hlavu. Avšak v tej chvíli sa rozozvučí môj budík na telefóne.

„Dopekla," vyprsknem, pretože ma to vyľaká. Naštvane ho zoberiem do rúk a budík vypnem. Vidím že je osem hodín ráno. Nikam nepotrebujem vstávať, ale budík si nastavujem takmer vždy, aby som neprespala celý deň.  Som toho schopná.

„Chceš, aby som dostala infarkt?" opýtam sa svojho telefónu a následne ho položím na nočný stolík. Postavím sa z postele a prejdem ku závesom ktoré roztiahnem. Okamžite na mňa vykuknú  mračná nad Chicagom. Avšak novinkou je sneh, ktorého zdá sa je už plno. Všimnem si vločky, ktoré stále poletujú, ale nie husto. Pravdepodobne snežilo celú noc.