Golem

Chapter 84

Vo chvíli, keď si plne uvedomím, že to čo vidím pred mojimi očami je naozaj skutočnosť, všetky zvuky utíchnu. Celý svet sa, akoby ponorí do hluchej temnoty. Nepočujem nič ani vlastný tlkot srdca, vlastný dych. Realita, ktorá ma kvôli šoku dostihne o pár minút neskôr, nachvíľu ochromí celé moje telo. Ako keby potrebovalo pár chvíľ spamätať sa z obrazu, s ktorým sa nie a nie stotožniť. Žalúdok mám z toho ako na vode, pretože si uvedomím, že moja pokožka sa stretla s ľudským orgánom, ktorý niekomu patril, vďaka, ktorému žil a nebol to len tak niekto. Išlo o osobu, ktorá mi bola celkom blízka a nezaslúžila si takýto koniec. Je to zároveň veľký hnev nútiaci ma postaviť sa zo zeme.

Chladničku zatvorím vekom a uchopím ju za rúčku. Cítim Romeov prekvapený pohľad, pretože túto prudkú zmenu isto nečakal. Ani ja som ju nečakala, no ľahko sa strach dokáže zmeniť v hnev, ktorý sústredím voči tomu monštru, ktoré nás už celé týždne sužuje. Kvôli nemu trpím ja, trpeli jeho tri obete a trpel aj Niall, pretože práve jeho z toho obvinili, no už toho mám dosť. Stačilo.

„Xenia, kam to ideš?" počujem za sebou Romea vo chvíli, keď vyletím z domu Madison ako raketa. Utriem si slzu stekajúcu po líci a potiahnem nosom. Romeovi neodpovedám iba dlhými krokmi nasledujem svoj hnev vedúci ma na jediné miesto. Ignorujem jeho volanie až kým ma nepredbehne a nepostaví sa mi do cesty.

„Choď mi z cesty, okamžite," precedím pomedzi zuby s ľadovosťou v hlase. Prisahám Bohu, že ma nik a nič nezastaví v tom, čo sa chystám urobiť a už vôbec nie Romeo. Síce nevyzerá, že sa chce pohnúť, ale nemienim sa s ním zdržovať. Som príliš vytočená, než aby som sa zapodievala prekážkami.

„Nejdem ti z cesty, kým mi nevysvetlíš, kam vlastne ideš." Jeho vážny výraz v tvári a naštvaný hlas mi jasne ukazujú, že ma iba tak nepustí. Ja na neho však nemám čas, pretože každá minúta je drahá.

„Na políciu, za Corcomom. Keď je už on totálny zbabelec, že sa mi nevie postaviť z očí do očí a namiesto toho mi posiela svoje obete po kúskoch, tak budem musieť ísť ja za ním a ty mi v tom nezabrániš, je ti to jasné? Teraz uhni!" zvýšim môj trasľavý hlas od hnevu a rozrušenia. Musím vyzerať, akoby mi preplo a možno aj áno. Komu by nie z toľkých problémov? Kto by sa nezbláznil, keby mu každý deň niekto sypal popol na hlavu? Čo je vlastné zlé na tom, že to chcem okamžite vyriešiť? Dnes večer to skončí a je mi jedno ako.

„Nikam v takomto stave nejdeš? Nevieš ani, kto ten Corcome vlastne je," nastaví ruky pred seba, pretože opäť spravím krok. Bola chyba ho sem vziať. Už druhýkrát to ľutujem v krátkom časovom intervale. Všimnem si však, že na prste pravej ruky mu visí zväzok kľúčov od jeho auta. Chvíľu ich skenujem s cieľom vytrhnúť mu ich.

„Je to detektív Smith. Uhni, Romeo!" vykríknem.

„To nevieš! Ty iba chceš, aby to bol on, ale s istotou to povedať nemôžeš. Uvedomuješ si, čo sa reálne chystáš spraviť? Chceš ísť na políciu s ľudským orgánom v chladničke. Nedostaneš sa ani za vrátnicu," poúča ma, no ja to púšťam jedným uchom dnu a druhým von.

„To je mi fuk," odseknem a dám sa do kroku. Rýchlym pohybom ruky mu vytrhnem kľúče z jeho ruky a obídem ho, pričom ich pevne zovriem v rukách. Auto odomknem, len čo sa ocitám za branou a otváram dvere. Počujem Romea, ako zavolá moje meno a vzápätí si sadá na sedadlo spolujazdca. Chladničku mu vrazím do rúk, keď už je teda tu a naštartujem. Prudko dupnem na plyn a vyrazím vpred. Myslím, že pôjdem ešte rýchlejšie než Romeo a je mi úplne jedno, že bude musieť platiť pokutu, keďže auto je jeho.

„Xenia, ty si sa zbláznila? To čo chceš urobiť nie je dobré," snaží sa mi počas jazdy dohovoriť. Namiesto toho, aby som mu odpovedala, začnem trúbiť na okolité auta, ktoré jazdia ako slimáky a predbehujem sa na vcelku dosť rušnej ceste. „Aspoň dodržuj rýchlosti, inak budeš mať problém!" Pretočím očami, že ho skutočne zaujíma toto. Toto je náš najmenší problém. „Mala si predsa autonehodu, už si zabudla? Keď sa nebojíš policajtov, tak si spomeň, že si kedysi ledva vyviazla. Nejaký vrah ti za toto nestojí."