Golem

Chapter 8

Po tom čo dojeme, konečne vyrazíme k tomu prekliatemu miestu, kde to celé začalo. Cesta prebieha v tichosti, čo ma prekvapí, že ten chlap už ani neprotestuje. Sedí v tichosti, dokonca si dal pás a pozerá sa z okna. Našťastie to nie je až tak ďaleko od Chicaga, takže sme tam hneď. Našťastie, pretože to ticho mi začína trochu liezť krkom. Bolo lepšie, keď sme sa hádali alebo čokoľvek to bolo. Keď sa blížime k tomu miestu, ktoré je momentálne pokryté snehom. Prejdem na krajnicu cesty mimo pruhov. Zastavím auto a vypnem motor. Harry sa zhlboka nadýchne a začne sa obzerať.

„A teraz čo?" opýta sa otrávene.

„Vystúp," prikážem mu a sama otvorím dvere a vystúpim z auta. Hneď ako vystúpi aj on, zamknem auto.

„Čo presne čakáš, Xenia? Ja nerozumiem, prečo si ma sem vzala. Ja nie som ten, kto ťa zachránil. Je mi to ľúto, že si to musela zažiť," hovorí vážne. Isteže si vypočujem jeho názor, avšak problém je taký, že on má dôvod klamať, má sa dôvod skrývať. Spôsob, akým ma zachránil nebol normálny.

„Poďme," zavelím bez toho, aby som nejako zareagovala na jeho slová. Stále je tu možnosť, že vraví pravdu, ale je veľmi maličká. Počujem za sebou znovu ten jeho otrávený povzdych. Musíme zísť po strmšom kopčeku na pole. Počujem za sebou vŕzganie snehu, to znamená, že Harry ide za mnou. Aj tak nemá inú možnosť. Ideme pár minút a pomaly sa blížime k tomu miestu. Sme skoro tam.

„Nie je možné, aby som si ťa vymyslela. Už znovu sa opakujem, že som ťa nikdy v živote predtým nevidela a teraz sa tu odrazu objavíš na nejakej párty v nočnom klube a si šéfom mojej kamarátky. To nemôže byť náhoda, neverím na nich," vysvetľujem a venujem mu krátky pohľad.

„To nič nedokazuje," odsekne. Prudko sa zastavím a otočím sa na neho.

„Videla som, čo si urobil s bratovým autom. Najprv som tomu sama nechápala, ale keď som ťa uvidela na tej párty, všetko sa vyjasnilo," poviem naštvane.

„Skutočne? A čo to presne bolo? Čo si videla?" opýta sa ma to chladne. Tak chladne až ma to zaskočí. Akoby ho to skutočne ani nezaujímalo.

„Auto, ktoré ležalo na streche si prevrátil naspäť na kolesá a potom, keď si ma chcel dostať von a nedali sa otvoriť dvere, tak si ich proste vyrazil a odhodil," odpoviem mu. Harry mlčí, no všimnem si, že jeho pery sa skrúcajú do posmešku. Iba nech skúsi vydať zo čo len náznak úsmev, udriem ho.

„To, že som urobil?" opýta sa zatiaľ, čo sa snaží zamaskovať smiech. Nejde mu to. „Uvedomuješ si ako to znie?" položí mi ďalšiu otázku.

„Ako pravda," odseknem mu.

„Nie, znie to akoby si zanedbala návštevu psychológa po traumatizujúcej udalosti. Nikto ti neverí, pravda? Ani tvoja kamarátka, ani tvoj brat a ani tvoj bývalý a ja sa im nedivím," hovorí s ľadovým kľudom. Ostanem ticho, pretože na toto mu skutočne nemám čo povedať. Som zvyknutá na to, že mi nikto neverí a to, že mi neverí on mi skutočne nijako neubližuje. No tak je o jedného neveriaceho viac, čo už.

„Sme tu," oznámim mu bez toho, aby som z neho uhla pohľadom do priestoru. Harry to však urobí a venuje miestu pohľad. Chvíľu sa díva pred seba, no potom sa iba poobzerá navôkol než mi venuje pohľad.

„Nič mi to nehovorí," zomkne pery do tenkej línie a popritom skrčí plecia.

„Myslíš si, že som idiot? Ja som ťa sem nepriviedla preto lebo som si myslela, že mi tu niečo povieš alebo že si na to spomenieš. Priviedla som ťa sem preto, aby som ti povedala, že sa to tu všetko začalo a ja neprestanem, kým na to neprídem a nič ma nezastaví. Ja nie som blázon, pretože to, čo som zažila na tomto mieste, momentálne vnímam ako najreálnejšiu vec v mojom živote. Je to reálnejšie než táto chvíľa, keď tu stojíme a rozprávame sa," poviem to na jeden nádych. Musím sa znovu nadýchnuť a nachvíľu zavriem oči. Keď ich otvorím, Harry nachvíľu skloní hlavu. Obaja sme potichu.