Golem

Chapter 82

Z A Y N

Moje digitálne hodinky ukazujú, že je šesť hodín ráno. Vonku sa ešte poriadne nerozvidnelo. Môže zato aj pochmúrne počasie, ktoré dnes Chicago čaká. Zatiaľ čo včera bolo teplo a svietilo slnko, dnes to vyzerá na daždivý deň. Slnečné a daždivé dni sa v apríly striedajú ako na bežiacom páse, čo ma trochu rozčuľuje. Človek má trochu problém obliecť sa, pretože nevie, aké ročné obdobia sa počas dňa vystriedajú. Aj napriek tomu som si chcel ísť zabehať ako to robievam každé ráno aspoň kým ešte neprší. Obvykle pri tom premýšľam, o živote, o práci, o problémoch s Golemom a Xeniou. Ani dnešok nebude výnimkou, pretože tá žena nám zase zavarila. Tým ako sa jej neustále niečo deje, tak priťahuje pozornosť na seba a tým pádom aj na Golema, pretože ten jej okamžite uteká na pomoc. Nikto ma nikdy nepresvedčí o tom, že kým tu nebola, tak nám bolo omnoho lepšie. Neboli problémy, nik na nás neútočil a žiaden poliš sa nás nepokúšal odhaliť. To dievča musí byť prekliate, inak si nedokážem vysvetliť, prečo priťahuje toľko katastrof. Ak to pôjde takto ďalej, tak sa jej raz nepochybne zmocní Azrael (Pozn. autora: Azrael – Islamský anjel smrti.) a vtedy jej už nik nepomôže, ani Golem a ani samotný Alah.

Cestou k dverám si cez hlavu prevlečiem sivú mikinu, pretože vonku je chladno. Trochu sa divím, že mám energiu, vzhľadom na to, že som spal tak málo. Od Harryho som sa vrátil o pol tretej ráno a zaspal som okamžite. Keď som sa však ráno prebudil, vôbec som sa necítil unavený, práve naopak. Som nabudený a možno aj preto, lebo je potrebné vyriešiť toľko problémov. Nemôžem si dovoliť vylihovať. Každá premárnená sekunda je stratou času.

Nadýchnem sa čerstvého vzduchu, v ktorom však cítim dážď. Mal by som si pohnúť, aby som stihol aspoň pár minútový beh, pretože to nevyzerá dobre. Okamžite sa dám do behu smerom ku bráne. Avšak len čo odomknem a otvorím bránu, som nútený zastaviť. Ostanem zarazený kvôli tomu, čo uvidím. K dispozícii mám pohľad na tmavočervenú Mazdu, v ktorej nesedí nik iný, než tá žena – Xenia. Je opretá o volant a vyzerá, akoby spala. Chcem ísť k nej a zistiť, čo to má znamenať, ale som ako prikovaný k zemi. Totiž, čakal by som pred mojou bránou hocikoho. Aj Americký prezident by bol pravdepodobnejší, ale Xenia? V hlave mi lietajú myšlienky, čo za dráma sa mohla stať, že ju to dohnalo až ku mne.

Odkašlem si, prejdem si rukou po strnisku a konečne sa pohnem z miesta. Prejdem až ku jej autu a otvorím dvere na strane vodiča. Všimnem si, že Xenia nespí, pretože má otvorené oči a iba zíza na volant. Ani to s ňou nepohlo, keď som otvoril dvere. Fyzicky je možno pri vedomí, no vyzerá, akoby bola pohltená vo vlastných myšlienkach. Skôr ako sa k nej prihovorím si všimnem na zadnom sedadle jej kufor. Pár sekúnd na neho zaujato pozerám, ale potom presuniem pohľad naspäť na Xeniu. Zapriem sa jednou rukou do jej auta a povzdychnem si.

„Môžeš mi povedať, čo tu robíš?" konečne prehovorím a nechápavo skrčím obočie. Jej prítomnosť tu pred mojim domom aj s jej kufrom, mi príde totálne absurdná a neskutočná. Snívam azda?

Xenia chvíľu mlčí, ale potom sa narovná a oprie sa o sedadlo. Nevenuje mi však pohľad.

„Smiem ísť dnu? Je mi zima," riekne tichým hlasom až mne samotnému prebehne mráz po chrbte. Nachvíľu ma to prekvapí, pretože ešte včera som z nej mal pocit, žeby zvládla dobyť celý svet. Teraz je to znovu to vyčerpané dievča so zlomenou nohou, ktoré priviezli do nemocnice.

„Nie, kým nepovieš, prečo to tu okupuješ aj s kufrom," zamietnem. Xenia sa prestane bezducho dívať pred seba a po tom, čo nachvíľu skloní hlavu, mi venuje prenikavý pohľad. Okrem toho, že je bledá ako stena, čo je vzhľadom k jej tmavšiemu pigmentu dosť neobvyklé, má aj uplakané oči. Prázdnota, ktorá srší z jej hnedých kukadiel, je do neba volajúca.