Golem

Chapter 2

Hlboko sa ukloním pred svojou triedou dvanástich deciek od veku osem až dvanásť. Oni urobia to isté presne tak ako som ich to učila. Pár sekúnd zotrváme v predklone a následne sa všetci znovu narovnáme. Chvíľu na všetkých pozerám ako stoja v pozore a vážne sa na mňa dívajú. Deti sú z takýchto vecí vždy nadšené a berú to až priveľmi vážne. Som v tejto práci len týždeň ale zatiaľ sa mi veľmi páči. Učiť  taekwondo je zatiaľ síce len dočasné riešenie môjho pracovného života, ale myslím, že je to dobrý začiatok.

„Výborne. Čakajú nás ešte dve hodiny a potom budú sviatky. Dnes ste boli všetci výborní," pochválim ich. Všetkých si premeriam pohľadom až zastanem na blonďavom dievčatku, ktoré svoje modré očká, nešťastne sklopí k zemi. Jemne sa pousmejem a viac sa nakloním, aby som ju lepšie videla. Prsty si nervózne žmolí.

„Aj ty, Mia. Nevadí, že si dnes spadla. Taekwondo je aj o padaní," povzbudím ju a ona zdvihne pohľad. Iba jemne prikývne a ostane ticho.

„Môžete sa ísť prezliecť. Vaši rodičia na vás už určite čakajú," oznámim im.

„Dovidenia, slečna Stoneová," zdravia sa mi, zatiaľ čo prechádzajú okolo mňa. Odzdravujem im a usmievam sa na nich. Niekoľko z nich pohladím aj po hlavách, avšak keď okolo mňa prechádza Mia, zastavím ju. Stále je smutná, pretože si myslí, že je najslabšia z triedy. Je pravda, že trošičku zaostáva, ale to nevadí.

Kľaknem si k nej, aby som jej videla do tváre. Povzbudivo sa na ňu usmejem a chytím ju za ruky.

„Nemusíš byť kvôli tomu taká smutná. Budeš sa postupne zlepšovať," snažím sa ju povzbudiť, pretože smútok jej nepomôže.

„Čo ak nie?" opýta sa ma.

„Ste začiatočníci, Mia. Nič v živote nedosiahneš hneď. Všetko má svoj čas a musíš byť trpezlivá a snažiť sa. Keď som začínala tiež mi to najprv nešlo a hnevala som sa, ale to príde," uvediem ako príklad seba. Musím ju nejako namotivovať a motivácia spočíva aj v tom, že spomeniem vlastné neúspechy, ktoré sa postupne stali mojimi úspechmi.

„Kedy?" opýta sa ma zvedavo.

„Keď to budeš najmenej čakať," odvetím a pohladkám ju po tvári. „A pre ten pád sa netráp. Človek sa musí naučiť aj padať. Dôležitejšie je to, či sa budeš vedieť postaviť. A ty si sa hneď postavila. Myslím, že to bolo skvelé," pochválim ju a žmurknem na ňu. Konečne sa aj na jej tvári objaví úsmev.

„Ďakujem, slečna Stoneová," povie už nadšenejšie a ja sa postavím.

„Choď sa prezliecť," posúrim ju a kývnem hlavou k šatniam. Mia ma pozdraví počas toho ako uteká preč. Ostanem sama v stredne veľkej miestnosti, kde vyučujem taekwondo. Veľká červeno-modrá žinenka zakrýva takmer celú podlahu. Je to štvorcová miestnosť s bielymi stenami, z ktorej jednu stenu tvoria zrkadlá. Dívam sa na svoj odraz. Som oblečená v bielom kimone, ktorý zdobí čierny opasok, ktorý som získala v tomto kórejskom športe. Vlasy mám zopnuté vo vysokom prísnom chvoste. Namaľovaná nie som.

„Tak tu si," ozve sa Milliin hlas, ktorý prereže ticho v miestnosti. Trhnem svojim telom a aj keď ju vidím v odraze zrkadla, otočím sa k nej.

„Oh, Millie," oslovím ju a podídem hneď k nej. Objímem ju. „Čo ty tu?" opýtam sa jej, keď sa od nej odtiahnem a pozriem jej do očí.

„Máš predsa auto v servise. Šla som akurát z práce, tak som sa pre teba zastavila," povie a obzrie si ma. Prejde očami po mojom kimone a zaťahá za čierny pás.

„Tiež som vždy chcela vedieť nejaké bojové umenie ale, keďže večne chodím v opätkoch a sukni len do práce a domov netuším, kde by som to využila," prenesie a poškrabe sa na brade.