Golem

Chapter 29

Chcem sa nadvihnúť a posadiť sa, pretože keď takto ležím, cítim sa iba bezmocnejšia. Cítim, že sa nebudem môcť brániť ak sa o niečo pokúsia. Tento pocit bezmocnosti nenávidím zo všetkého najviac a nepáči sa mi, že začína byť v mojom živote čoraz častejšie. Neviem však načo sa vôbec snažím, pretože moje telo ma neposlúcha. Je evidentné, že sa so mnou niečo deje. Bolesti, ktoré mám sú neznesiteľné a každý pohyb ma bolí. Charlieho ruka sa znovu uloží na môj hrudník a prinúti ma, aby som si ľahla. Už ho ani nenapomínam, aby sa ma nedotýkal, pretože je to zbytočné a nemám na to ani silu. Momentálne ma viac trápi, že som v márnici s Charliem a s neznámou osobou, ktorej venujem pohľad. Tmavá postava v kapucni sa nachádza v tienistej časti miestnosti, no pomaly sa začne približovať. Pozorujem osobu s doširoka otvorenými očami. Na hlave má kapucňu, no keď si ju zloží, čelím úplne neznámemu mužovi v strednom veku. Nechápavo na neho zízam a venujem chvíľkový pohľad aj Charliemu, než ho presuniem znovu na toho muža v čiernej mikine. V ruke drží čiernu tašku.  Mužova tvár je dosť vráskavá s početnými jazvičkami, predovšetkým na brade a lícach. Muž ma malé svetlomodré oči a hrubé obočie. Uprostred tváre ma rovný nos a tenké pery, ktoré si oblizne. Rukou si prejde po jemnom strnisku a tašku položí na stolík vedľa môjho železného lôžka. Následne sa na mňa zapozerá. Chvíľu si vymieňame pohľady, no keď zaregistrujem jeho ruku ako sa blíži k spodnému lemu môjho trička, okamžite jeho ruku chytím, aby som ho zastavila. Prekvapí ho to a pozrie sa na mňa. Na nič nečakám a napriahnem sa druhou rukou. Chcem ho udrieť, no on moju ruku zachytí. Ruku, ktorú mu držím si vyslobodí z môjho zovretia a prišpendlí mi ich na lôžko.

„Nedotýkajte sa ma!" vykríknem po ňom. Začnem sa metať, pretože sa chcem vyslobodiť. Je mi jasné, že prostredie, v ktorom sa nachádzam, Charlie a tento neznámy muž, nenaznačujú nič dobré. Stále však ničomu nechápem. Nechápem, prečo je tu Charlie, prečo je tu chlap, ktorého som nikdy v živote nevidela a nevidela som ho ani v blízkosti Charlieho. Nikdy.

„Priviaž ju," konečne prehovorí ten muž svojim hrubým hlasom. Smeruje to k Charliemu a kývne smerom na svoju tašku, ktorú priniesol. Charlie bez slova prejde k stolíku a rozzipsuje tašku, z ktorých vytiahne kožené putá spojené reťazou. Nasilu mi do nich navlečie ruky a reťaze, ktoré sú napojené na putá, zahákne o nohy lôžka, na ktorom ležím. To isté spraví aj s mojimi nohami. Muž ma konečne  pustí a spoločne s Charliem sa na mňa zadívajú. Stoja oproti sebe a oddeľujem ich práve ja, ležiaca na tomto prekliatom lôžku.

„Čo má toto dopekla znamenať?" opýtam sa ich unavene. Som unavená z tej nevedomosti.

„Mrzí ma to. Si iba civilná obeť," prehovorí smerom ku mne ten muž. Táto veta ma však len viac rozhodí a som po nej ešte viac zmätená.

„Vôbec nechápem o čom to hovoríte," zakrútim hlavou. Pozriem sa následne na Charlieho. Už len pri pohľade na toho chlapa, sa mi varí krv v žilách a želám si mu ublížiť.

„A ty! Klamár. Vravel si, že ma odvezieš na röntgen, aby sme zistili, čo mi je. Zradca!" vyprsknem po ňom.

„Ja som ti neklamal. Nie som žiaden zradca. Na röntgene si bola, no bola si v bezvedomí," oznámi mi. Zamračím sa a zapremýšľam sa. Mám iba útržky z toho, čo sa vlastne dialo. Pamätám sa ako som sa hádala s Charliem v aute, no potom na mňa prišli mdloby a vybavujem si len nejaký biely strop so svetlami. Hlavne si však vybavujem Charlieho.

„Ak som na ňom teda bola, čo robím v márnici?" vyprsknem. Charlie si povzdychne a pozrie sa na muža, ktorý stojí z druhej strany môjho lôžka. Muž nadvihne obočie a kývne smerom ku mne.

„Si v márnici, pretože zomieraš, Xenia," odpovie mi. Len čo sa mi to dostane do uší, nachvíľu zamrznem a neviem ako reagovať. Dívam sa raz na Charlieho a raz na toho muža. Zomieram? To ako sa cítim, tomu určite napovedá, pretože naozaj sa cítim tak akoby som umierala.