Golem

Chapter 35

Dívam sa do stropu, zatiaľ čo ležím na lôžku v Louisovej ordinácii. Skenujem stále dookola ten istý bod, ktorým je momentálne vypnuté svetlo, keďže je deň. Vonku svieti ostré slnko, ktoré preniká dovnútra cez veľké okná. Cítim, ako mi Louis vyhrnie tričko a následne cítim jeho prsty v blízkosti mojej rany, ktorá je na tom zo dňa na deň lepšie. Ostala len jazva. Fyzické bolesti už dávno pominuli. Ani si ich už nepamätám. Je to ako s každou jednou fyzickou bolesťou, ktorú človek cíti. V čase jej vrcholu si vravíme, že na ňu nikdy v živote nezabudneme. Je to však len vec daného okamihu. V skutočnosti zabudneme. Zabudneme vo chvíli, keď bolesť prestane. Je to aj môj prípad.

Registrujem, že Louis niečo začne hovoriť, ale nepočúvam ho. Jeho britský akcent mi iba pripomenie Harryho, ktorého som týždeň nevidela. V podstate som ho nevidela od toho večera, kedy som sa mu priznala, že ho mám rada. Nebudem klamať, dotkli sa ma jeho slová, ktoré mi povedal. Neľutujem, že som mu to povedala, hoci sa cítim dosť potupene. Tak potupene, že som to nebola schopná hneď v ten deň povedať Millie. Hlavne nie po tom, čo mi písala v správach. Aj ona si zrejme myslela, že medzi mnou a Harrym niečo bude. Jeho starostlivosť o moju osobu ma však zmiatla. Myslela som si niečo, čo nebola pravda.

„Xenia!" Louisov hlas doslova prereže tok mojich myšlienok. Uvedomím si, že sa dívam na okno, a preto presuniem zrak k nemu. Nadvihnem na neho obočie, pretože sa na mňa díva s obavami v jeho modrých očiach.

„Prepáč, hovoril si niečo?" opýtam sa ho. Louis sa len pousmeje a zakrúti nado mnou hlavou.

„Môžeš sa posadiť," vyzve ma. „Čo je to s tebou? Lietaš snáď v oblakoch?" zvedavo na mňa hľadí ako sa dvíham. Tričko mi samo od seba okamžite skĺzne dole a zakryje mi tak brucho.

„Radšej mi povedz, ako to vyzerá," pretočím nad ním očami. Nech je to čo chce, ale v oblakoch vôbec nelietam. Skôr sa smažím v pekle. Môj psychopatický bývalý je niekde na slobode spoločne so snajperom, ktorý sa ma pokúsil rozpitvať a Harry, ktorému som priznala, že ho mám rada, so mnou pozametal podlahu a potom ma vyhodil ako prašivého psa. Presne tak som sa cítila, keď ma odmietol.

„Mám pre teba dobré správy, krásavica. V pondelok sa môžeš vrátiť do práce," povie nadšene a usmieva sa od ucha k uchu. Namiesto radosti sa mi zovrie žalúdok a sťažka prehltnem. Pred týždňom by som sa možno ešte potešila, ale teraz už nie. Ísť do práce znamená byť s Harrym, tráviť s ním čas a dívať sa mu do očí po tom, čo som mu povedala. Neviem, či som na to už pripravená. Dá sa vôbec pripraviť na niečo také? Síce to neľutujem, ale myslím, že sa prepadnem od hanby, keď sa pred neho postavím. Mám v sebe dosť rozporuplné pocity, pretože viem, že dusiť v sebe niečo také nie je dobré, ale keďže to už vie a necíti to tak ako ja, vznikla medzi nami priepasť, ktorú asi ani jeden z nás nechcel.

„Ty nemáš radosť?" opýta sa ma prekvapene Louis. Skloním hlavu k svojim rukám, ktoré mám uložené v lone. Pripadám si ako kôpka nešťastia a sama som prekvapená, že ma to až tak vzalo. Snažím sa nebyť kvôli tomu smutná a taktiež kvôli tomu neplačem, ale ak ma už náhodou niekto niekedy odmietol, tak som to zvládala tak nejak lepšie než je tomu teraz.

„Xenia, čo sa deje?" vyruší ma znovu Louis z mojich pochmúrnych myšlienok. Zdvihnem k nemu pohľad. Vôbec do firmy zatiaľ nechcem ísť, ale zároveň viem, že by to aj tak raz prišlo a možno bude lepšie, keď sa to stane čo najskôr.

„Nemôžem ti to povedať. Si jeho priateľ a hneď by si mu to vykvákal," odvetím a zamračím sa na neho. Louisove modré oči sú chvíľu zmätené a zamyslí sa.

„Hovoríš o Harrym?" Spýtavo sa na mňa zahľadí. Mlčím a neprestávam sa mračiť. Louis sa pousmeje. „Jasné, že áno," odpovie si sám. Má vôbec zmysel zapierať?