Golem

Chapter 59

Upieram oči k bielemu plafónu s ostrými svetlami. Vzhľadom na moje citlivé oči, je to pre mňa momentálne peklo avšak zanedbateľné peklo. Úplne bezvýznamné oproti skutočným problémom, ktoré sú všade navôkol a mám pocit akoby sa stále stupňovali. Každým dňom sú intenzívnejšie a dopadajú na môj chrbát čoraz viac. Sú ťažšie aj preto, že som na nich sama. Všetci akoby sa rozpŕchli preč a nikdy viac sa nemali vrátiť.

Zariadenie, na ktorom ležím je celkom pohodlné. Avšak pacienti, ktorí majú skutočné problémy, skutočné podozrenie na vážnu chorobu sa pohodlne určite necítia. Je to len také maličké potešenie, ktoré veľmi rýchlo pominie. Toto vyšetrenie som si doslova vyžiadala od Louisa. Nemyslím si, že niečo nájde, pretože pokiaľ viem, mala by som byť zdravá. Aspoň fyzicky určite. Avšak ako človek musím hľadať príčinu najprv normálnou cestou. Vždy je tam to jedno percento, že sa predsa len môže niečo nečakané objaviť. Ľudské telo je stále jedna veľká záhada a predovšetkým mozog.

Stôl s opierkou hlavy, na ktorom ležím je súčasťou CT skenera a začne sa hýbať. Vchádzam do prstencového skenera až kým sa nedívam na svoj odraz v štvorcovom zrkadle, ktorý odráža moju unavenú tvár. Až teraz vidím svoje kruhy pod očami, ktoré sú v dôsledok môjho trhaného spánku v noci. Začína to byť otravné a som z toho pekne vytočená. Spánok milujem nadovšetko a nejaký grázel mi to kazí. Od Aurorinej smrti prešli dva noci, no žiadny sen o vražde sa mi zatiaľ neprisnil. Napadlo ma, že vrah možno bude zabíjať raz do týždňa, no istá si byť nemôžem. Som ako na tŕňoch, pretože neviem, čo čakať a prípad sa zatiaľ ani nepohol. Všetci sú v strehu, ale zároveň nemôžu nič presne robiť. Vrah bol skutočne obozretný a nezanechal po sebe mnoho stôp. Vlastne podľa všetkého zatiaľ žiadnu. Stále si myslím, že Niall je skôr slepá ulička než vrah.

Snažím sa nehýbať, keď prístroj skenuje moju hlavu a iba bez klipkania zízam na svoj odraz. Odraz mojich smutných očí zapríčiní, že mi moje myšlienky odídu znovu k tej osobe. K osobe, ktorá sa mi otočila chrbtom najviac zo všetkých. Vzdialila sa na míle ďaleko, hoci som každý deň blízko neho, pretože som jeho ochranka. Vzdialil sa ešte viac, keď sa nechal pobozkať od Sloane. Neviem to dostať z hlavy, hoci sa veľmi snažím. Ale mám pocit, že je to nemožné. Je to ako opakujúca sa nočná mora, ako nepríjemná udalosť, pri ktorej človek zatvára oči a chytá sa za hlavu vždy, keď si na ňu spomenie. Krátko predtým som vravela, že som rezignovala, no po ich bozku som nielenže rezignovala, ale prvýkrát voči nemu pocítila skutočnú nenávisť. Spaľovala ma. Spaľovala môj hrudník a moje hrdlo, ktoré sa zároveň zvieralo. Zvieralo mi aj srdce a silnejšie než kostnatá ruka vraha. Bola to čerešnička na torte, ktorá ma mala doraziť a podarilo sa jej to. Vtedy som si uvedomila, že mi už nikto nemôže ublížiť viac než on.

Zamračím sa, keď si uvedomím, že mi niečo teplé steká po tvári. Prekvapene zaklipkám očami, keď si uvedomím, že moje oči opúšťajú slzy vo veľkých množstvách. Naštvane si rukami utriem mokré líca od sĺz a aj oči.

Toto už musí prestať. Myslím, že už naozaj stačilo. Nemôžem sa takto rúcať, pretože toto snáď ani nie som ja. Samú seba nespoznávam.

„Xenia, nehýb sa!" ozve sa zrazu Louisov hlas, ktorý je na druhej strane skla, kde pozoruje činnosť môjho mozgu na počítači. Ruku okamžite zložím naspäť na stôl, na ktorom ležím a snažím sa absolútne nehýbať aj zvyšok vyšetrenia.

Len čo sme hotoví, presuniem sa do vedľajšej miestnosti, aby som sa prezliekla späť do svojho civilného oblečenia. Pri vyšetrení som musela mať oblečenú bielu nemocničnú košeľu, ktorá mi siahala takmer ku kolenám. S Louisom sa následne potom presunieme do jeho kancelárie. Vyzve ma, aby som sa posadila na posteľ a podíde ku mne. Röntgenové snímky môjho mozgu vystrie proti svetlu, ktoré sem prúdi z veľkého okna.