Golem

Chapter 72

Vzdialené pípanie prístrojov, sa ku mne čoraz väčšmi približuje až kým sa plne neozýva v mojich ušiach aj v celej nemocničnej izbe. Vytrháva ma to z pokojného spánku, ktorý mi posledné dni tak veľmi chýbal. Teraz som si užila pokojnú a bezsennú noc, hoci si ani nepamätám ako a kedy som včera zaspala. Vzhľadom na to, že momentálne nemám takmer vôbec žiaden prehľad o dňoch, tak je pre mňa ťažšie určiť ako dlho som spala. Posledné, čo si pamätám bolo to, že bol ešte deň. Harry pri mne celý čas sedel, Louis mi doniesol lieky, registrovala som aj to, že Jayden s Gabrielom sa vrátili aj s mojimi vecami, ale zvyšok mám zahmlený. Pri pohľade na miestnosť osvetlenú slnkom dedukujem, že je ďalší deň a dúfam, že som zase nespala dlhšie ako dve dni. Uvedomujem si, že bolesť hlavy je preč. Jedinú bolesť, ktorú pociťujem, je tá, ktorá plynie z mojej zlomenej nohy. Ako som však pochopila, aj tá za chvíľu prestane, pretože ma Harry plánuje uzdraviť.

Pomaly začnem obracať hlavu smerom ku veľkému oknu, aby som vyhľadala Harryho. Na perách mám mierny úsmev, ktorý zmizne v stotine sekundy, len čo sa vedľa mňa týči stojaci Zayn Malik. Od ľaku trhnem svojim telom a prekvapene zamrkám, pretože posledného človeka, ktorého som pri sebe čakala, bol práve on. Trochu ma prekvapí Zaynov vzhľad. Je úplne celý v čiernom ako smrť, ktorá si pre mňa prišla. Má na sebe čiernu košeľu upnutú k jeho telu s vyhrnutými rukávmi a čierne nohavice. Jeho havranie vlasy sú perfektne vyčesané nahor a temný pohľad nepatrí nikomu inému než len mne. Mám pocit, akoby boli jeho jantárové oči tmavšie než inokedy, no to sa mi určite len zdá. Nie je nadprirodzený ako Harry, to znamená, že jemu oči nemôžu tmavnúť. Pohľad, ktorý mi však uštedruje, je natoľko vážny a nebezpečný, že prvýkrát ma trochu desí. Trochu sa cez neho nahnem, aby som videla na gauč, na ktorom nik nie je. Som tu s ním úplne sama.

„Kde je Harry?" zaujímam sa okamžite a trochu sa na posteli posuniem, aby som od neho bola ďalej. Zaynova hlava sa nakloní do strany a premeria si ma od hlavy až po moju zlomenú nohu. Chvíľu na nej spočíva pohľadom, než sa mi opäť zabodne do očí.

„Nachvíľu si odskočil do firmy. Nasledujúce dni ho budeš totiž zamestnávať a brániť mu vo výkone toho, kvôli čomu tu bol povolaný, vieš? Musel vybaviť nejaké neodkladné záležitosti," vyčíta mi nepriateľsky. Jantárovým pohľadom sklzne ku prikrývke, ktorú trochu odsunie a matrac sa prehne pod jeho ťažkou váhou. Opäť som nútená sa od neho trochu odsunúť.

„Ako sa cítiš?" opýta sa hlasom, ktorý mi napovedá, že ho to v skutočnosti nezaujíma, takže viem, že sa pýta iba zo slušnosti. To však nemusí robiť, pretože my dvaja si neklameme a nič pred sebou nezatajujeme. Sme k sebe úprimní, preto nie je nutné predstierať záujem o toho druhého.

„Lepšie, až na tú nohu," odvetím mu aj napriek tomu a pohodlne sa opriem o nadvihnutý vankúš aj s lôžkom. Zayn iba potichu prikývne a nastáva trápne ticho, ktoré nasiakne nemocničnou izbou. Cítila by som sa lepšie, keby tu bol so mnou Louis, hoci viem, že má aj iných pacientov, o ktorých sa musí starať.

„Nevravel Harry, že ma nespustí z očí?" začnem konverzáciu teda ja, lebo on nevyzerá, že by sa k tomu mal.

„Musel ísť. Doslova pred chvíľou odišiel a povedal, že ťa nemám spustiť z očí. Vonku stojí Gabriel, takže si strážená až dosť," podpichne si do mňa. Spôsob, akým so mnou rozpráva, je presne ten, ktorý na ňom tak nenávidím. Chová sa ku mne, akoby som mohla za všetky globálne aj neglobálne problémy našej planéty. Akoby ťarcha problémov, ktoré nás sužujú, mala byť iba na mojich pleciach a nie na pleciach niekoho iného.

„To je akoby ma hodil do klietky s hladnou šelmou," prenesiem. Zaynov temný pohľad nachvíľu vystrieda pobavený výraz. Doslova registrujem, že ho to úprimne pobavilo a snáď prvýkrát vidím jeho prirodzený a neironický úsmev venovaný iba mne.