Golem

Chapter 78

Lesom, ktorý sa nachádza po oboch stranách cesty, sa ozývajú zvuky udierania mojich tenisiek o asfalt. Zrýchlene dýcham kvôli tomu, ako rýchlo utekám a moje srdce mi silne udiera do hrudi. V čiernej mikine, ktorú mám na sebe, mi je príšerne teplo, ale ak by som ju nemala, riskovala by som chorobu. Je síce apríl, no rána sú stále chladné. Počasie nie je práve najlepšie a pri pohľade na oblohu si len pripomeniem to, že ranný beh nesmiem zbytočne predlžovať. Tmavosivé mračná nado mnou nevyzerajú najlepšie a v diaľke počujem hrmenie, čo znamená, že sa sem blíži búrka. Je zázrak, že ešte nezačalo pršať, no aj keby áno, tak by som sa tak skoro neponáhľala naspäť, hoc by som aj zmokla. Myslela som si že predvčerajší večer bol čudný, no mýlila som sa, pretože ten včerajší ho výrazne predstihol. Na svete nebolo zmätenejšieho človeka, než som bola ja a vlastne stále som.

Poriadne ma prekvapilo, keď ma ten muž, po ktorom tak dlho túžim, sám od seba pobozkal. Priložil svoje pery na tie moje a mňa to tak šokovalo, a tak veľmi sa mi to páčilo, že som sa nachvíľu, akoby preniesla do iného sveta. Zabudla na všetko okolo a nechala sa plne pohltiť tými vlnami šťastia, ktoré do mňa narážali. Prijemne šteklili celé moje telo v podobe zimomriavok. O to väčšie bolo sklamanie, keď sa ozval ten nepríjemný zvuk budíka v podobe mojich spálených rúk. Kiežby sa tak nestalo, ale opak bol pravdou a až keď sme stáli sebe zoči voči, uvedomila som si, čo sa vlastne udialo. Chvíľková amnézia prestala účinkovať a ja som si spomenula na všetko, čo kedy vypustil z úst, hlavne teda na to, aký cirkus spravil, keď som mu dala pusu. Už mnohokrát som to oľutovala, pretože z toho vlastne nič dobré nevzišlo. Bol to iba chvíľkový dobrý pocit, ktorý spôsobili jeho pery, dostatočné zadosťučinenie pre moje na tisíckrát zlomené srdce. To sa potom zlomilo na tisíc a jedenkrát.

A preto sa v jeho čiernych očiach odrážal môj strach. Nebolo to preto, že by mi opäť spálil ruky. Viem, že toto je vec, za ktorú nemôže a nerobí to naschvál, hoci je to pre mňa stále záhadou, prečo sa to deje pri mne. Bol to strach z toho, že sa zopakuje história. Nechcem znovu ľutovať, nechcem, aby sa to znovu pokazilo, keď sme si k sebe našli znovu akú takú cestu, na ktorej sa nehádame. Iba nerozumiem, ako som sa mohla nechať tak ľahko zviesť. Ja! Nespoznávam samú seba, keď som vedľa neho. Nemôžem to byť ja. Ak by šlo o niekoho iného, ani by si len neškrtol. Nepoložil by hlavu vedľa mňa. Avšak jeho prítomnosť je bolestivá, no zároveň je liekom. Ublíži a vzápätí ošetrí, a to doslova, keď tak hľadím na svoje ruky a cítim moje tlčúce srdce, ako si ho opäť žiada. Ani rýchly šprint nepomáha, lebo moje myšlienky a túžba po ňom, sú chytené v jeho sieti. Moje slabé ja, sťaby ovládlo mňa aj môj úsudok. Je to ako byť uviaznutá v časovej slučke sebatrýznenia. Toto naozaj už nie si ty, Xenia.

Prudko zastavím vo chvíli, keď sa ocitám na rázcestí. Ak by som šla doľava, tak by som sa dostala len k ďalšiemu honosnému sídlu, ak by som sa rozhodla ísť doprava, tak by som sa dostala do mesta.

Zakrútim hlavou a predkloním sa. Rukami sa zapriem do kolien a vydýchavam sa, pričom sa dívam na neporušený asfalt. Opätovne zahrmí, no už je to omnoho silnejšie, čo znamená, že sa búrka približuje celkom rýchlo. V korunách stromov počujem vietor, ktorý nefúkal, keď som sa potichu vytrácala z Harryho domu. Pomaly sa začnem dvíhať a zahľadím sa na tmavú oblohu, ktorá ma prinúti utekať späť cestou, ktorou som sem prišla. Počas behu si na hlavu dám kapucňu.

Cítim sa, akoby som práve utekala pred dažďom, no nebolo by lepšie zmoknúť, než vracať do toho domu, kde padajú akékoľvek zábrany? Už iba jeho sústavná prítomnosť robí všetko ťažším a zložitejším. Nemám jasné myslenie, presne ako včera večer. Práve preto to tak dopadlo. Nechala som ho, nechala som sa uniesť. Vzniklo mnoho otázok, na ktoré neviem, či chcem vedieť odpovede. Nemuseli by sa mi totiž páčiť, tak ako aj iné veci, ktoré sa medzi nami udiali.