Golem

Chapter 32

S Harrym ostaneme konečne sami a zároveň nastane obrovské ticho, ktoré prerušuje iba pípanie prístrojov, na ktoré som napojená. Zízame na seba a ja hľadám slová ako mám začať. Chcela som mu toho veľa povedať a opýtať, ale akoby mi práve teraz zdrevenel jazyk. Harry sa pomaly dá do kroku a posadí sa na stoličku pri mojej posteli, kde predtým sedel Fynn. Zdvihne pohľad ku prístrojom, no po chvíľke mi venuje pohľad priamo do očí.

„Chcem sa ti poďakovať. Zachránil si ma," začnem opatrne a zamračím sa. „Zase," dodám. Pozorujem ako stisne pery k sebe a nachvíľu sklopí zrak k svojim rukám. Zase je ticho a ja si ho zatiaľ obzerám. Dnes nemá vyčesané nahor, ale do boku a padajú mu trochu do čela.

„Áno, tentoraz som to bol ja," vyletí z neho priznanie. Nečakám to a prekvapene na neho nadvihne obočie. Väčšinou to popieral, no teraz sa priznáva. Aj napriek tomu však dá najavo, že ma zachránil iba tentokrát. Zrejme to neprizná, až dokiaľ ho neprichytím.

„Ako si ma našiel?" zaujímam sa. Uvedomím si, že sme boli v akejsi opustenej nemocnici, pokiaľ ma pamäť neklame. Nemohlo ho to iba tak napadnúť. Nemohlo nikoho napadnúť vôbec nič z toho, čo sa mi dialo.

„To nie je dôležité, ako sa to udialo. Dôležitý je výsledok. A ten je taký, že si teraz tu, v bezpečí a si zdravá," zahovorí to. Nechcem sa s ním hádať, preto to nechám tak a iba prikývnem. Je to zbytočné, pretože by mi aj tak nepovedal pravdu. Nemám ani silu hádať sa s niekým a už vôbec nie s ním. Vždy to dopadlo zle a ja s ním už nechcem byť za zlé. Neviem, či sa mi to podarí, ale môžem sa o to aspoň pokúsiť.

„A čo tá guľka? Ja...som z toho veľmi zmätená. Mala som ju v sebe a ani som o tom netušila. Nič som necítila, keď ma postrelili. Celý ten incident na tom večierku mám zahmlený a..." povzdychnem si a vložím si hlavu do dlaní a pokračujem: „nechápem ako je niečo také vôbec možné." Pretriem si dlaňami tvár a pozriem na Harryho, ktorý na mňa zamračene pozerá.

„Na to nemysli. Nezaťažuj sa týmito vecami. Snaž sa čo najskôr uzdraviť," povie rázne. Snažím sa z jeho pohľadu vyčítať, či pozná odpoveď na moju otázku alebo tiež netuší, ako to môže byť možné.

„A čo Charlie a ten snajper? Dúfam, že ich už chytili?" opýtam sa.

„Nechytili. Obaja ušli," odvetí mi. Prižmúrim oči a skrčím obočie, pretože mám pocit, že som zle počula.

„Prosím? Oni čo?" opýtam sa znepokojene. Doslova cítim ako sa mi rozbúcha srdce, čo vlastne zaznamenajú aj prístroje, na ktoré som napojená. Harry im venuje krátky pohľad a prisunie sa ku mne ešte bližšie. Predstava, že tí dvaja sú na slobode a niekde číhajú, ma naozaj znepokojí. Charlie ma psychopatické sklony a nepochybujem o tom, že ten snajper na tom nie je inak.

„Upokoj sa, Xenia. Všetci ich hľadajú a určite sa nájdu. Charlie si poriadne zavaril, pretože okrem únosu ešte k tomu okradol firmu svojho strýka. Tým, že pracuje na ekonomickom oddelení mal prístup k transakciám, aby mohol vyplatiť toho snajpera," informuje ma, no ja iba krútim hlavou.

„Nemôžem sa upokojiť. Aj keď ich chytia, čo ak sa im nejako podarí ujsť? Charlie je čistý psychopat a ten snajper nepochybne tiež. Je to bývalý vojak a lekár. Vravel, že je ma škoda, pretože by som bola dobrá na medicínske účely," spomeniem si ako mi to vravel, predtým než do mňa začal rezať skalpelom. Pozriem sa Harrymu do očí keď sa postaví zo stoličky a chytí ma za plece. „Vravel, že som výnimočná ak som dokázala žiť s guľkou dva týždne. Znelo to akoby na mne chcel vykonávať nejaké pokusy," pokračujem a sledujem ako sa čoraz viac začína mračiť. Pohľad do jeho očí ma však začína trochu znepokojovať. Jeho zelené očí začínajú postupne tmavnúť. Pootvorím ústa, keď tá zelená z jeho očí takmer vymizne.