Golem

Chapter 28

Skrčím obočie a zároveň ešte viac prižmúrim oči. Chcem ich následne otvoriť, ale viečka sú ťažké. Cítim príšernú bolesť hlavy, no bolesť prechádza aj do očí a do čela. Je to ako neznesiteľná migréna po neskutočne náročnom dni. Nespokojne sa pomrvím, pretože si jasne uvedomím, že bolesť hlavy nie je jedinou bolesťou, ktorá sužuje moje telo. Pulzujúca bolesť ľavej časti brucha stále pretrváva. Snažím sa spomenúť, čo sa vlastne stalo, no je aj ťažké premýšľať kvôli mojej boľavej hlave. Vzdialené zvuky okolia sa postupne zosilňujú a identifikujem tak pustené rádio a zvuk motora. Mierne nadhadzovanie mojim telom a kolísanie hlavy ma v tejto domnienke iba utvrdí. Syknem, keď si hlavu udriem silnejšie do okna, kvôli rýchlemu manévru vodiča. Prinúti ma to dokonca konečne otvoriť oči a ruka mi vyletí k mojej hlave, ktorú si chytím. Áno, som skutočne v aute, no nespoznávam to tu. Pootočím hlavou smerom ku vodičovi. Za volantom sedí plavovlasý chlap, ktorý mi je samozrejme veľmi známy. Jeho prítomnosť ma však prekvapí a zároveň znervózni.

„Charlie," oslovím ho. Jeho zrak sa okamžite presunie na mňa. Chvíľu sa na mňa díva s obavami, ale nakoniec sa usmeje. Natiahne ku mne ruku a chytí mi tú moju. Znervózniem a okamžite si ruku vyslobodím z tej jeho. Moje srdce sa splašene rozbúcha, pretože mi je jeho prítomnosť nepríjemná. Vôbec nechápem, prečo som s ním a znovu sa začnem rozpamätávať, čo sa vlastne stalo. Pamätám si, že som prišla od Madison, no mala som príšerné bolesti. Všetko bolo také skreslené.

„Som rád, že si sa prebrala," prehovorí a ruku stiahne. Položí ju naspäť na volant.

„Čo to má znamenať? Prečo si tu? Kam ma to vezieš?" letia zo mňa otázky a začnem sa všade obzerať. Jeho prítomnosť mi je absolútne absurdná.

„Upadla si do bezvedomia a ja som ťa našiel pred penthouseom Millie," odpovie mi a venuje mi krátky pohľad. Odvrátim od neho pohľad a zamračím sa, pretože si to prehrávam v hlave. Je to pravda. Naozaj som prišla domov, no mala som príšerne bolesti a stále ich mám. Chytím si jednou rukou bok a druhou brucho. Bolestivo sa zatvárim, pretože to nie je ani o trochu lepšie. Naopak, mám pocit, že je to horšie.

„Čo si tam zase robil? Sledoval si ma?" zavrčím naštvane a znovu na neho pozriem. Charlie si povzdychne.

„To nie je dôležité. Máš bolesti a omdlela si. Potrebuješ pomôcť," pripomenie mi. Povzdychnem si a zakloním hlavu. Dívam sa na semišový strop auta, ktorý sa mi postupne začne rozmazávať kvôli slzám, ktoré zaplnia moje oči.

„Stokrát som ti povedala, aby si ma nesledoval. Neželám si tvoju prítomnosť," vyprsknem po ňom. Hnusí sa mi len pohľad na neho. Hnusí sa mi to, že sa ma dotkol a že na mňa vôbec hľadí. Hnusí sa mi fakt, že som v jeho aute, v ktorom určite vyvážal aj svoju milenku. Dýcham ten istý vzduch s odporným podrazákom, ktorý si ani len nestojí za svojim slovom a dolieza späť za mnou. Toto mi bol čert dlžen.

„Môžeš byť rada, že som ťa vôbec našiel a postaral sa o teba. Tvoja nevďačnosť nepozná hraníc, Xenia," vykríkne po mne a keď mu venujem prekvapený pohľad, plamene zloby mu šľahajú v očiach.

„Mohol si zavolať Millie. Ty dobre vieš, že tvoju prítomnosť neznesiem a nechcem tvoju pomoc," kričím späť. Možno som nevďačná, ale k nemu taká budem už navždy. Prečo by som k nemu mala chovať akúkoľvek úctu, či mu byť za čokoľvek vďačná? Tento človek mi do života ničím neprospel a zo vzťahu s ním som si neodniesla nič pozitívne.

„Millie nebola doma," odvetí krátko a bez akýchkoľvek emócii. Akoto, že nie je doma? Je predsa nedeľa večer, tak kde by bola? Môžem mu vôbec veriť? S povzdychom sa zadívam pred seba na cestu a na autá idúce pred nami a oproti nám na vedľajšom pruhu. Snažím sa zaostriť tým, že žmúrim oči a niekoľkokrát nimi zamrkám. Niektoré objekty sa mi rozdvojujú a naspäť zlievajú do jedného obrazca. Bolí ma z toho hlava. Pošuchám si oči a znovu ich otvorím.