Golem

Chapter 73

Svoje oči upriamujem na hodiny zavesené na stene. Sekundová ručička, ktorá sa inokedy rýchlo točí, sa teraz iba vlečie. Vydáva nepríjemný tikot, ktorý ma len znervózňuje tak ako aj toto čakanie. Odvrátim zrak od hodín a zadívam sa na dvere za sklom, pri ktorých stojí strážnik. Ako robot sa díva na bod niekde na stene za mnou. Cestou sem som si všimla, že všetci bachari, ktorí sú tu zamestnaní, vyzerajú tak urastene, s veľkými svalmi a prísnym výrazom v tvári. Rovnako tak vyzerala aj žena, ktorá ma prezerala, či pri sebe nemám žiaden nedovolený predmet. Týčila sa nado mnou a prepaľovala ma pohľadom, akoby ma sem išli zavrieť a bola som jednou z trestankýň, alebo skôr trestancov, keďže sa nachádzam v mužskej väznici.

S povzdychom si uložím obe ruky na vyleštený stôl a zamračím sa na svoje prsty, s ktorými sa vzájomne hrám. Pri pohľade na svoje nechty, sa zaprisahám, že po príchode do Harryho domu s nimi musím niečo spraviť a priviesť ich k životu. Sú totiž neupravené presne ako som bola pred pár dňami ja sama. Teraz je to už lepšie, pretože som zo seba urobila človeka alebo skôr ženu, hoci to bolo iba narýchlo.

„Vedú ho snáď až z Alcatrazu?" vedľa mňa sa ozve hlboký hlas s britským prízvukom, ktorý je plný nedočkavosti. Isteže, on nikdy neoplýval trpezlivosťou a v podstate na tom som momentálne podobne. Neviem sa dočkať, kedy ho sem privedú a budem sa s ním môcť konečne porozprávať.

Rozhodnem sa presunúť pohľad na môjho nedočkavého spoločníka, ktorým je Harry. Dnes vyzerá celkom inak, keďže nešiel do práce, hoci jeho vlasy sú ako vždy perfektne upravené. Týka sa to prevažne jeho oblečenia, ktoré nie je ani zďaleka formálne. Harry je oblečený v zelenom tričku s krátkymi rukávmi, na ktorých má žlté pásy a v úzkych tmavomodrých rifliach. Dlhé nohy má natiahnuté pod stolom a tým pádom je na stoličke trochu zosunutý. Díva sa na svoje drahé hodinky, ktoré má na ľavej ruke. Tú po chvíľke presunie na stôl a zabodne sa do mojich očí. Vyzerá nespokojne a tak nejak tuším, že tu príliš nechce byť. Je fakt, že sem dnes nechcel ísť. Iba dnes ma Louis pustil z nemocnice. Odišiel s nami k Harrymu, kde mi Harry uzdravil nohu, čo ma dosť bolelo a on sa ani len nesnažil urobiť to jemne. Louis mi následne dal dole sadru. Všetko to bolo len divadlo pre ostatných lekárov a ľudí, ktorý ma videli so zlomenou nohou. Ja osobne nechcem využívať Harryho schopnosti a normálne by som si to pekne odpykala, čo som si nadrobila. Vzhľadom k terajšej situácii, nie je vhodná príležitosť na to, aby som bola akokoľvek zranená, preto som súhlasila s tým, že mi Harry nohu uzdraví a v konečnom dôsledku aj s tým, že budem u neho nejaký čas prebývať.

Možno mal Zayn v niečom pravdu, a to bolo v tom, že som sa príliš nebránila, aby som protestovala proti tomuto bývaniu. Mala som však na výber? Utiecť som mu už nemohla, rozhodne nie so zlomenou nohou. Všetko sa dozvedel a okrem toho, väčšinu času ma strážil. Vyzeral, že to myslí vážne, takže aj keby som chcela, tak by sa mi nepodarilo utiecť. Je však pravda, že aj keby sa dalo nejako utiecť, neutiekla by som. Jeho záujem mi je príjemný, aj keď je to pravdepodobne iba ľútosť, ako už spomenul Zayn. Konečne sa cítim, že na to nie som sama, že na nič nie som sama, keď je vedľa mňa.

Ale na druhej strane to bol pre mňa aj trest. Bývať s ním pod jednou strechou na dobu neurčitú zvieralo moje srdce, pretože stále bola medzi nami tá priepasť v podobe mojich citov k nemu a jeho neopätovanej láske, ktorej nevie prísť ani len na meno. Kiežby sa dalo rozkázať, aby sme  nemilovali niekoho, kto nám to neopätuje. Koľko utrpenia by si ľudia ušetrili, koľko sĺz by nezmočilo nárekmi nasiaknutú zem. Aká škoda, že neexistuje spínač, ktorým by sa všetko toto dalo proste vypnúť, aká škoda, že si nevieme z hlavy vymazať tváre našich osobných katov, ktorí nám stínajú hlavy zakaždým, keď ich vídame alebo si na nich čo i len spomenieme. Lusknutím prsta zmazať osobu aj bolestivý cit voči nej. Áno, asi je to až príliš jednoduché a boli by z nás iba bezduché schránky.