Golem

Chapter 3

Nervózne sa mračím na televíziu, pretože som maximálne vytočená na ten pekelný stroj. V ruke držím ovládač a prepínam programy. Hľadám ten, na ktorý sme sa pozerali včera, ale netuším ako sa volal. Nepamätám si ani len ikonu, takže skúšam všetky. Televízia teraz pripomína skôr blikajúci stromček. Preklínam televíziu aj seba, že som si dovolila zaspať. Preklínam víno, ktoré sme vypili namiesto úžasnej horúcej čokolády, na ktorú som sa tak tešila. Prečo si ľudia musia vždy vyberať alkohol?

„Xenia!" okríkne ma Millie, ktorá príde do obývačky aj s raňajkami. Položí tácku na stôl a periférne vidím ako si vloží ruky vbok. „Rozbiješ to," varuje ma naštvane, no vôbec ju nepočúvam a ďalej prepínam. Občas si skutočne pripadám ako posadnutá. Ale celý rok pochybujem o tom človeku, či vôbec žije, či bol skutočný a včera som ho zahliadla v televízii.

„Nerozbijem," odseknem. Millie sa posadí vedľa mňa a ovládač mi vytrhne z rúk.

„Čo čakáš, že nájdeš? Vravíš, že to dávali v noci, takže teraz to určite nepôjde," pripomenie mi.

„Možno dávajú reprízu. V televízii vždy všetko opakujú," poviem a natiahnem sa za ovládačom. Millie ho však dá za seba.

„Čo ak to v noci bola repríza?" opýta sa ma s jedným nadvihnutým obočím. Ja však okamžite odujem spodnú peru a škaredo na ňu začnem zazerať. Je medzi nami niekoľko minútové ticho, ktoré prerušuje len rozprávka na nickelodeone. Millie si otrávene povzdychne a ovládač mi vráti. Hneď si ho vezmem a opäť začnem prepínať.

„Ty vôbec nevieš, aké to je, keď si o niekom myslíš, že neexistuje, všetci ťa o tom presviedčajú a nakoniec ho zazrieš v telke," poviem naštvane.

„Opitá a unavená," pripomenie mi. Venujem jej pohoršený pohľad a sledujem ako zahryzne vianočky s nutellou. Prežúva a nakoniec prehltne.

„Xenia, bola si opitá a unavená po dlhej práci, po stretnutí s Charliem a po úchylných rečiach Romea. A taktiež to mohol byť len sen alebo blúznenie. Už veľakrát sa ti o ňom snívalo," pripomenie mi. Povzdychnem si a skloním hlavu k svojim nohám. Vždy ho vidím buď vo sne alebo, keď som celkom mimo. Je skutočne možné, že si ho len predstavujem? To by som možno bola zrelá na psychiatriu. Občas si fakt tiež prídem ako blázon, pretože niekedy sa mi to zdá ako úplná fantazmagoria a inokedy sa mi to zdá skutočné ako napríklad včera, keď som ho zazrela v televízii.

Povzdychnem si a ovládač položím na stôl. Vložím si hlavu do dlaní a niekoľkokrát si ju pretriem. „Ja už neviem, čo si o tom mám myslieť," poviem s povzdychom a pozriem sa na svoju kamarátku, ktorá mi položí ruku na plece.

„Myslíš, že som blázon a mala by som ísť ku psychológovi?" opýtam sa jej.

„Ty predsa nie si blázon. To som si o tebe nikdy nemyslela a nesmieš si to o sebe myslieť ani ty. Len si zmätená a mala si vážne zranenia. Je jasné, že to na tebe zanechalo nejaké stopy," odvetí mi a objíme ma okolo pliec. Položím si hlavu na jej plece a sledujem televíziu, na ktorej beží práve nejaký film.

„A čo ak sa ukáže, že skutočne existuje?" opýtam sa jej.

„Tak sa ti ospravedlním a takisto aj tvoj brat," odpovie mi bez rozmýšľania.

„Dobre. To ospravedlnenie bude stáť zato," poviem trochu naštvane. Kiežby sa to stalo. Niekedy ma skutočne deprimuje ako mi neveria dvaja najdôležitejší ľudia v mojom živote. Občas deprimujem aj samu seba, pretože sú dni, kedy neverím ani sama sebe.

„Ale mala by si sa zmieriť aj s tou možnosťou, že sa to nestane. Myslím, že keby ťa skutočne niekto zachránil, tak by ťa nenechal krvácať uprostred poľa a odniesol ťa do nemocnice," pripomenie mi. Chvíľu sa nad touto skutočnosťou zamyslím, a uvedomím si, že na tom nejaká tá pravda je. Nikdy som sa na to nepozerala z tohto uhlu, avšak nechcem priznať, že môže mať Millie pravdu.