Golem

Chapter 41

Spomedzi mojich pier vyjde nespokojné zamrnčanie, len čo si začnem uvedomovať samú seba. Uvedomujem si bodavú bolesť mojej hlavy, ktorá sa v poslednej dobe u mňa vyskytuje pomerne dosť často. Trochu ma to znepokojuje, že za posledné mesiace mám neustále bolesti určitých častí tela. Ešte chvíľu a prestane ma to prekvapovať. Je to tým, že som sa neustále dostala do problémov a vždy za moje bolesti mohol niekto iný. Aj teraz je to iste ten prípad. Trochu sa bojím otvoriť oči, aby sa tá bolesť ešte nezhoršila, čo sa stáva dosť často. Moja hlava však nie je v stabilnej polohe a neustále sa pohybuje zľava doprava. Nepríjemne udiera do niečoho tvrdého, čo mojej bolesti len prispieva. Zakňučím zúfalo, keď ostrá bolesť útočí aj na moje spánky. Vnímam, že som v sediacej polohe a počujem zvuk motora, ktorý je silnejší zakaždým, čím som viac pri zmysloch. Zavrčím, pretože sa pomaly začnem rozpamätávať, čo sa vlastne stalo. Pomaly začnem otvárať svoje oči. Viečka mám ťažké o to viac to bolí, keď ich otvorím. Ako som predpokladala prudká bolesť z otvorenia očí, zaútočí znovu na moju hlavu.

„Bože, prečo ešte nie som mŕtva?" zamrmlem si otrávene a chcem zdvihnúť svoje ruky, aby som si premasírovala spánky, ale všetko je momentálne veľmi ťažké. Moje končatiny, ktorými by som dokázala zmlátiť nejedného človeka, ma momentálne zrádzajú ako aj moje boľavé viečka, ktoré sa mi neustále zatvárajú. Hlavu narovnám a svoje ruky nakoniec silou mocou dvihnem k svojej tvári. Prstami si začnem masírovať spánky, no samozrejme, že mi to nepomáha. Pomaly znovu otvorím oči a moje videnie, sa začína pomaly zostrovať. Obrysy tenkej reťaze, ktorá spája kovové putá, ktoré mám okolo zápästí, ma prinúti skamenieť. Prestanem masírovať svoje spánky a ruky oddialim od svojej tváre. Prekvapene zamrkám a s nadvihnutým obočím začnem rukami trhať od seba akoby to malo pomôcť, aby som sa z pút dostala. Sú to však klasické policajné putá, takže bez kľúča to nepôjde. Aj napriek tomu to aj naďalej skúšam.

„Konečne si hore, začínal som sa nudiť počas cesty," ozve sa vedľa mňa hlboký mužský hlas. Pohľad stočím k miestu vodiča a stretávam sa so zelenými očami. Vonku je však tma a tak je celé auto pohltené temnotou. Svieti iba navigačná obrazovka, na ktorej momentálne ukazuje názov rádia a názov piesne, ktorá hrá, ďalej tlačidlá pri páke a pod navigačnou obrazovkou a digitálny tachometer, ktorý má Harry pred sebou.

Vyletí zo mňa znepokojivý výdych a nalepím, sa na dvere, pretože si uvedomím, že som tu s ním úplne sama. Som tu sama s nejakým neznámym stvorením, ktoré vyzerá ako človek.  Naozaj má spútal? Dal mi putá. Znepokojuje ma aj to, že nikde naokolo nevidím žiadne mesto. Nie sme v Chicagu. Všade navôkol je tma.

„Čo to má znamenať? Prečo som tu?" opýtam sa ho nervózne. Všimnem si, že ho to pobaví a prestane sa na mňa dívať. Pohľad upriami na chvíľu na cestu a zakrúti hlavou. Sťažka prehltnem a nespúšťam ho z očí. Doma som bola väčšia hrdinka, pretože som bola na svojom území, v mojom teritóriu. Teraz som nevedno kde, v aute s neurčitým druhom a sama.

„Budem síce znieť ako Zayn, ale za toto si môžeš ty sama. Nechcela si ma vypočuť, tak som to musel urobiť takýmto spôsobom," odpovie mi a venuje mi krátky pohľad. Chvíľu na neho nechápavo pozerám a potom sa pozriem na svoje ruky.

„Prepadol si ma, naložil do svojho auta a spútal ma. Vedieš ma nevedno kam..." zrekapitulujem a zamračím sa. Nachvíľku mlčím a on na mňa uprie zrak. „Toto je únos," pripomeniem mu.

„Tebe nič neunikne," uškrnie sa. Zagánim na neho. Túto iróniu by si mohol nechať pre seba. Neprestávam sa lepiť na dvere, pretože ho potrebujem mať pred sebou. Sklopím pohľad k svojmu kabátu, ktorý mám oblečený no rozopnutý. Obe ruky strčím najprv do jedného a potom do druhého vrecka. Nervózne si hryziem do spodnej pery, pretože nemôžem nájsť, čo hľadám.