Golem

Chapter 50

Zvyšok cesty, ktorá už netrvá tak dlho sa Fynnom bavíme len o banalitách, keďže ho nechcem zaťažovať Charliem. Viem, že myslí už len na prípad, ktorý ho čaká. Ukáže sa, že vražda sa stala v bytovom dome na Rooseveltovej ulici. Už z diaľky vidím množstvo policajných áut, ktoré pred vysokým trinásť poschodovým blokom stoja. Kontrolujú totožnosť každého človeka, ktorý chce vstúpiť dovnútra bytového domu. Iba dúfam, že detektív, ktorý Fynnovi volal nebude James Logan. Myslím, že by ho porazilo, keby ma videl pri ďalšom kriminálnom prípade.

Po vystúpení z auta spozorujem, že tu nie sú len policajti a civilisti, ktorí sa snažia dostať domov, ale aj noviny a televízia. Začnem sa doslova cítiť ako vo filme, keď pozorujem moderátorku, ktorá stojí pred kamerou a s mikrofónom v ruke rozpráva o brutálnej vražde, ktorá sa tu udiala. Policajti stoja aj priamo pri vchode, pretože práve tam kontrolujú totožnosť. Fynn iba ukáže svoj odznak prokurátora a sme dovnútra vpustení obaja. Prechádzame ku schodom, takže usudzujem, že to nebude veľa poschodí, pretože si všimnem, že je výťah funkčný. Po vyšliapaní na tretie poschodie sa ocitám v centre diania. Na obdĺžnikovej chodbe stoja policajti a byt s číslom dvadsaťosem je zaistený žltou páskou s čiernym nápisom: POLICE DO NOT ENTER.

„Dobré ráno," pozdraví Fynn policajta, ktorý stráži vchod do bytu a znovu ukáže svoj odznak prokurátora. „Som Fynn Stone, prokurátor," predstaví sa.

„Dobré ráno, pane, nech sa páči," prehovorí policajt a uchopí pásku, aby ju dvihol. Fynn sa trochu zohne, aby mohol prejsť a ja som mu hneď v pätách. Som však okamžite zastavená položením policajtovej ruky na moje plece.

„Vy ste?" opýta sa okamžite a prinúti ma pozrieť na neho. Jeho úctihodný pohľad, ktorým sa díval na Fynna, sa mení rázom na prísny pri pohľade na mňa. Isteže, veď som votrelec a nemám žiaden odznak.

„Je tu so mnou, pustite ju," prikáže mu Fynn. Policajt na mňa ešte chvíľu zíza, ale nakoniec mi ruku z pleca zloží. Nechá ma prejsť za žltú pásku a pripojím sa ku svojmu bratovi. Už som si chvíľu myslela, že budem musieť čakať vonku. Hoci, keď sa tak dívam na túto scenériu, tak by to možno bola lepšia možnosť. Polícia je všade naokolo a počujem vysielačky, ktorým sa upozorňujú na situáciu vonku. Obzerám sa po byte, ktorý je z môjho pohľadu celkom útulný. Najprv prechádzame chodbou s obrazmi kvetov na stene, ktorá je béžovej farby. Všetko je tu pekne usporiadané a nič nie je porozhadzované po zemi. Až príliš veľký poriadok na to, že sa tu mala stať vražda. Fynn sa zdraví so všetkými, kto okolo nás prejde. Pozorujem policajtov, ktorí fotia každú jednu miestnosť v byte. S Fynnom minieme kuchyňu, obývačku do ktorých sa vstupuje z chodby, po ktorej kráčame.

Na konci chodby je ešte jedna miestnosť, ktorá je dokorán otvorená. Je tam najväčšia sústredenosť policajtov a ľudí, ktorí fotografujú. Niečo mi hovorí, že mŕtve telo bude tam a pomaly si uvedomujem, že sa mi potia dlane od nervozity. Srdce mi bije rýchlejšie a len čo vstúpime do miestnosti, ktorá sa ukáže ako spálňa, mám pocit, že mi ide vyskočiť z hrude. Do zorného poľa sa mi dostáva veľká manželská posteľ s vysokým dreveným čelom. To, čo však leží na nej ma prinúti prudko zastaviť uprostred miestnosti. Doslova zamrznem, keď pozorujem mŕtvu ženu s dlhými hnedými vlasmi rozprestrenými na vankúši. Jej oči sú zatvorené a pery zase pootvorené. Z nosa aj z pier má stečený zaschnutý pramienok krvi. To však nie je to najhoršie. Okrem bordových podliatin na krku, sa najväčšia ujma nachádza uprostred jej hrudníka, v ktorom je diera. Neverím vlastným očiam, keď si to uvedomím, máme k dispozícii pohľad do jej vnútra. Svoju ruku si priložím okamžite k ústam, pretože cítim ako sa mi naťahuje. Žena v podstate leží v kaluži krvi, ktorá je všade okolo nej. Za ten čas, čo tu leží však krv úplne vsiakla do perín a stmavla.