Golem

Chapter 31

Hlasitá hudba zo slúchadiel mi udiera silne do uší. Jedno z nich mi však skoro vypadne, pretože si popritom driblujem svoju basketbalovú loptu. Rýchlo slúchadlo zachytím a vložím si ho späť do ucha. Užívam si rapovú muziku, ktorá mi vrieska do ušného bubienka. Môj brat ani Millie nechápu, ako to môžem počúvať, ale mňa to upokojuje. Akoby všetky neslušné slová plné zloby prekričali všetky problémy, s ktorými sa denne potykám. Mne to pomáha a budem v tom pokračovať až kým ma toto obdobie neprejde. A kto vie, či vôbec niekedy prejde. Kapucňu svojej mikiny, ktorú mám na hlave si napravím a vojdem do našej brány. Zatvorím ju za sebou a kráčam po chodníku smerom ku vchodovým dverám nášho dvojposchodového bieleho domu so sedlovou strechou. Prejdem po schodoch a loptu posledný krát hodím o zem, keď stojím na verande. Pevne ju uchopím do rúk a otvorím dvere. Slúchadlá si dám z uší dole, len čo zacítim cigaretový dym. Je mi jasné koľká bije, obzvlášť ešte keď počujem tú hlasnú hudbu a veľkú vravu a smiech, ktorý sa valí z obývačky. Mikinu hodím na vešiak v predsieni. Na nič ďalšieho nečakám a prechádzam chodbou rovno smerom do obývačky, zatiaľ čo slúchadlá obtočím okolo prehrávača a ten si strčím do zadného vrecka svoji rifľových kraťasov. Samozrejme, že sa mi naskytne pohľad na môjho nepodareného otca, ako sedí za stolom aj svojimi šiestimi kamarátmi. V rukách držia karty a každý ma pri sebe zároveň aj určitú čiastku peňazí. Popíjajú alkohol a fajčia hrubé hnedé cigary. Smrdí to tu ako v krčme až sa mi z toho natiahne. Vidím, že môj otec sa náramne baví až do chvíle než si ma všimne. Jeho úsmev sa okamžite vytratí z tváre a natiahne sa ku reproduktoru, na ktorom stíši hudbu.

„Xenia, miláčik. Nevedel som, že dnes prídeš domov. Nemala si spať u Millie?" opýta sa ma otec. Snaží sa hovoriť normálne, no jazyk sa mu trochu pletie. Chcela by som vedieť, koľký pohárik už pije. Všimnem si, že popíja svoj obľúbený burbon.

„Pardon, sklamala som ťa, že som dorazila domov?" vypľujem drzo a premeriam si ho. Otec si povzdychne a poškrabe si svoje rednúce vlasy, ktoré má najhustejšie po stranách. Na tvári je však neuveriteľne zarastený. Pretočím nad ním očami, že sa nedokáže ani oholiť. O chvíľu bude vyzerať ako jaskynný muž. Svoje modré oči presunie späť na mňa. Nevydržím však jeho pohľad dlho a premeriam si jeho kamarátov, ktorý k nám veľmi často chodia hrať karty. Stretávajú sa u nás, pretože je môj otec vdovec. Všetci jeho priatelia ma pozorujú a jeden z nich sa na mňa obzvlášť usmeje a popritom si vloží cigaru úst a potiahne.

„Čo zízaš?" vyvalím na neho oči, aby som ho napodobnila. Jemu úsmev okamžite spadne a rozkašle sa kvôli dymu, ktorý zabudne vyfúknuť.

„Atticus, ukľudni si tvoju dcéru," prehovorí Dante - jeden z otcových kamarátov a venuje pohľad otcovi. Otec prejde bližšie ku mne a uchopí mi ruku, aby ma potiahol ďalej. Vytrhnem sa mu okamžite.

„Xenia, nerob tu scény a choď do svojej izby. Nemám na tvoje reči náladu," povie otec prísne. Ak si myslí, že má u mňa v takomto stave nejakú autoritu, tak sa sakramentsky mýli.

„Ako môžeš v tomto ďalej pokračovať aj po tom, čo sa stalo mame? Ako to, že sa ani len trochu nehanbíš?" opýtam sa ho nahlas, tak aby to všetci počuli.

„Počúvaj ma maličká, takto so svojim otcom nebudeš hovoriť!" ozve sa znovu Dante.

„Čušte!" vykríknem po ňom. „Nemiešajte sa do nášho rozhovoru."

„Xenia!" okríkne ma otec. „Ako sa to bavíš so starším človekom?" opýta sa ma so zvýšeným hlasom.

„Tak vieš, to čo vidí dieťa doma, tak sa potom aj chová. Učím sa od toho najlepšieho," vyšteknem. V tej chvíli sa moja hlava otáča do opačnej strany, keď sa otcova ruka stretne s mojim lícom. Miestnosťou sa ozve plesknutie, po ktorom nasleduje hrobové ticho. Pomaly hlavu otočím späť na neho a zhnusene sa na neho zadívam.