Golem

Chapter 7

V aute je hrobové ticho, ktoré prerušuje iba hudba z rádia. Tá je však stíšená. Ideme už hodnú chvíľu a dokonca nás ani neprenasleduje Harryho šofér s jeho dvoma ochrankármi. Keďže som z toho parkoviska vyletela celkom rýchlo a istý čas porušovala dopravné predpisy, tak sa mi podarilo im ujsť. Harry mlčí a iba periférne vidím, že na mňa celý čas pozerá. Samozrejme, že to nečakal, tak mu sklaplo. Nedal si ani pás, ako som mu povedala. Zrejme si myslí, že ak aj prudko zabrzdím, nepreletí čelným sklom. Asi má rád adrenalín, pri ktorom sa zraní. Venujem mu krátky pohľad, keď sa vedľa mňa na sedadle nespokojne pomrví. Prehľadáva si sako a mračí sa popritom. Nadvihnem obočie a trochu zdvihnem hlavu, pretože ma zaujíma, čo odtiaľ vytiahne. Konečne to niečo nájde a začne to vyťahovať. Len čo uvidím, že drží v ruke iPhone, oženiem sa po ňom. Schmatnem telefón, skôr než stihne niečo urobiť a schovám ho do svojho kabátu.

„Hej!" zvýši po mne hlas. Nemôžem zato, že je pomalý. Venujem mu pohoršený pohľad.

„Vráť mi telefón!" prikáže mi. Pozdvihnem obočie, či to myslí skutočne vážne. Naozaj si myslí, že keď mi týmto tónom povie, aby som vrátila telefón, tak mu ho milosrdne vrátim?

„Nebudeš ho potrebovať," odseknem mu. Ak sa on so mnou nebude pekne rozprávať, tak sa s ním nebudem pekne rozprávať ani ja.

„Xenia, toto je únos. Vykonávaš trestný čin v zmysle zákona..."

„Áno, áno, áno...bla bla bla..." preruším ho a rukou naznačujem pacmana, ktorý otvára a zatvára hubu.

„Tieto právne reči prenechaj môjmu bratovi, dobre? On je na to odborník. Navyše ja ťa neunášam. Dobrovoľne si nastúpil do môjho auta a ja som sa rozhodla, že si vyrazíme na menší výlet," oboznámim ho so situáciou a následne zídem z hlavnej cesty.

„Ja nemám čas chodiť na výlety a už vôbec nie so šialenými ženskými," zvýši hlas a ja vzápätí zabrzdím. Harry sa pevne zachytí palubnej dosky, aby si neudrel hlavu do čelného skla.

„Ako si ma to nazval?" opýtam sa nahnevane. Harry sa narovná a venuje mi pohľad. Vravela som mu, aby si dal pás, ale nepočúvol ma.

„Mala by si vyhľadať psychiatrickú pomoc. Asi ťa po tej tvojej autonehode poriadne nevyšetrili a namýšľaš si bludy," pokračuje, no tentoraz to hovorí s ľadovým kľudom. Spražím ho pohľadom len čo to dopovie. Nechápem, prečo ma nikto nedokáže pochopiť. Možno preto, že nikto z nich nezažil, čo som zažila ja. Odvrátim od neho pohľad a znovu dupnem na plyn. Zaradím sa do radu áut, ktoré čakajú na rýchle občerstvenie a pohodlne sa zapriem do sedadla. Jednou rukou si podpriem tvár, zatiaľ čo druhou držím volant. Ostane medzi nami ticho a ja si až teraz plne uvedomím, že jeho voňavka pohltila celé moje auto. Nie je to žiadna ťažká vôňa, ale je celkom príjemná.

„Prečo sme teraz tu?" vyletí z neho.

„Od rána trčím v aute a vyhladla som," odvetím mu.

„McDonald's ale nie je príliš dobrý výber obeda. Mala by si jesť zdravšie a hlavne normálne jedlo," poučuje ma. Venujem mu nepríjemný pohľad a premeriam si ho.

„Ja nie som milionárka ako niekto. Nepracujem tak dlho, aby som si mohla dovoliť ísť do drahej luxusnej reštaurácie," poviem ironicky, čím narážam na neho. On to tak evidentne robieva, ale my normálni smrteľníci si jednoducho musíme dať občas mekáč. Okrem toho, nebudem s ním predsa liezť do reštaurácie, kde je plno ľudí a on by mi ešte aj ušiel. Nervózne si zahryznem do pery, pretože sa zarazím nad svojimi myšlienkami. Dobre, je to možno tak trochu únos, ale on mi zase nedal na výber. Navyše plánujem ho potom vrátiť, keď s ním skončím. Musím ísť predsa aj pre Millie, pretože som jej to sľúbila a nechcem ju nechať ísť taxíkom alebo nedajbože metrom.