Golem

Chapter 65

L O U I S

Som pohodlne uložený na gauči popíjajúc svoju whisky, keď sa domom rozľahne zvuk zvončeka, na ktorý niekto zazvoní. V televízii mám zapnutý športový kanál, kde práve beží ľadový hokej. Nechce sa mi od toho odchádzať, pretože som do toho zapozeraný a nechcem si to nechať ujsť. Napadne mi aj myšlienka, že budem daného človeka ignorovať. Popravde vôbec sa mi nechce s nikým zhovárať po náročnom dni v nemocnici. Chcel by som iba popíjať a sledovať zápas. Louisove služby pre ostatných sa dnes už dávno skončili a budú musieť počkať do zajtra. Vôbec neviem, kedy sa vôbec táto poradňa u mňa začala a nepamätám sa ani na to, že by som si robil doktorát z psychológie. Každopádne musím byť naozaj úžasný, keď za mnou večne niekto chodí, zdôveruje sa mi a prosí ma o radu. Možno by som mal pouvažovať o rozšírení mojej profesie.

Spokojne sa nad tou myšlienkou usmejem a popritom sa napijem jantárovej tekutiny, ktorá mi zahreje hrdlo. Pevne zomknem pery do tenkej línie, pričom si predstavujem sám seba, že by som to pokojne zvládol. Isteže by som nadával, keďže samotná práca chirurga býva náročná, čiže toto by len zmazalo ďalší môj voľný čas, čo neznie tak dobre. Možno by som to zvládol, ale zaručene by som bol večne mrzutý ako je aj Malik a taký ako on by som nechcel byť ani za všetky prachy sveta. Nielenže si ten chlap nezašuká s nejakou poriadnou ženskou, ale ešte to nedovolí ani svojmu najlepšiemu priateľovi a to je už skutočne zločin. Rozširuje svoj celoročný Ramadán na ďalšiu osobu, ktorá si to ani nezaslúži. Ách, tá hanba.

„Louis! Ja viem, že si doma, svieti sa u teba," zakričí chrapľavý hlas so silným razantným britským prízvukom. Pretočím očami, že som si doslova tú poradňu privolal a ešte práve u Harolda, ktorý je neskutočne komplikovaný a tvrdohlavý. Nemusím byť jasnovidec, aby som nevedel, prečo je tu. Poslednú dobu  sa mi večne s niečím zdôveruje a prečo? Samozrejme kvôli tomu, že Zaynovi by sa zveriť so svojimi strasťami v žiadnom prípade nemohol. Pochopiteľne, že príde za mnou, pretože ja po ňom nebudem štekať, keď náhodou pobozká Xeniu.

Otrávene si však povzdychnem a zakloním hlavu, pričom sa dívam do stropu. Opätovne sa ozve zvonček, no nie je to len raz. Harold do neho začne permanentne udierať, takže sa ten otravný zvuk ozýva neprestajne. Napajedene sa teda postavím a držiac pohár s whisky, sa lenivo presúvam k dverám, aby som mu otvoril. Uchopím kľučku a veľké mohutné čierne dvere otvorím. Naskytne sa mi pohľad na môjho kamaráta, ktorý je jednou rukou opretý o stenu domu a tú druhú má vloženú vbok.

„Ak nechceš byť rušený, tak si zhasni v dome svetlá," poučí ma hneď na začiatok. Tak toto by som fakt nevedel ak by mi to neprezradil. Asi sa mu za túto cennú radu poďakujem.

„Čo sa zase deje, že to nepočkalo do zajtra? Ja už mám oficiálne voľno Harold, ordinačné hodiny skončili. Finito," uvediem veci na pravú mieru a dávam si dôraz na to, aby som sa vyjadroval úplne jasne, aby ma pochopil.

„Louis, tentoraz je to skutočne vážne," prenesie, akoby úplne prepočul, čo som mu povedal. Prestane sa opierať o stenu a prešmykne sa dovnútra môjho domu.

Pozval som ho azda dnu, doparoma?

Ohliadnem sa za ním, pričom zatvorím dvere. Harry prechádza rovno z haly do obývačky, v ktorej som chcel stráviť pokojný večer. Chcel som tu zaspať a vyspávať do jedenástej, pretože zajtra mám voľno. Tešil som sa na flákanie a pokoj. Harry o mojich plánoch síce nemohol vedieť, ale mohol aspoň vopred zavolať. To on však nikdy nerobí.

Presuniem sa za ním a sledujem, ako sa posadí na gauč a zamračí sa na televíziu, v ktorej beží hokej. S povzdychom vezmem ovládač a hlasitosť stíšim. Vyzerá znepokojene a nervózne si žmolí svoje prsty na rukách. Zamierim teda k svojmu barovému stolíku, kde mám svoj alkohol a zo sklenenej vitríny vezmem široký pohár, do ktorého Harrymu nalejem trochu zo svojej whisky.