Golem

Chapter 49

Bosé nohy pomaly dopadajú na studený novo natiahnutý asfalt na ceste. Vyzerá neopotrebovane bez jediného narušenia a preto vyzerá tak novo. Tiahne sa po celej ulici, ktorá je prázdna. Nikde niet živej duše. Ani autá nejazdia, možno preto sa bez obavy z následkov prechádzam po ceste. Na Chicago trochu čudné. Počujem vietor v korunách stromov, ktoré sa nachádzajú v parku vedľa cesty. Je ohraničený čiernym plotom s ostrými hrotmi týčiac sa do výšky. Som rada, že svetlá pouličných lámp svietia rovnako ako aj neónové nápisy obchodov, či podnikov inak by to tu bolo ešte desivejšie. Samotná noc však tej desivosti len pridáva. Pripadám si ako v meste duchov a zdá sa, že som tu naozaj sama. Studený vietor, ktorý rozkolísal stromy, sa mi doslova prederie až pod tenké oblečenie, ktoré mám na sebe a prebehnú mnou zimomriavky. Je to ako lavína, ktorá postupne zaplaví celé moje telo.

Mračím sa, keď si uvedomím, že mám na sebe biele dlhé šaty s véčkovým výstrihom a dlhým rukávom. Ich dlhá sukňa až po zem, sa vlní kvôli tomu studenému vetru rovnako ako aj moje rozpustené vlasy, ktoré musia pôsobiť ako dlhý závoj, keď vietor fúka proti mne. Mám pocit, že fúka čoraz silnejšie. Musím prižmúriť oči a iba stojím a čakám, kým to prestane. Pred tvár si dám pravú ruku a zadívam sa smerom do zeme. Oči privriem a snažím sa zhlboka dýchať, no  vietor mi to trochu znemožňuje.

Svoje oči však po chvíli prudko otváram, keď ucítim teplú ruku, ktorá chytá moju ľavú. Prsty sa prepletú s tými mojimi a ja čuduj sa svete neprotestujem. Z teplého dotyku zaplaví moje telo rázom pokoj a môj ťažký dych sa stabilizuje. Uvedomím si, že vietor prestane fúkať a vnútorným lakťom, ktorým si zakrývam tvár, pomaly začnem skladať. Opatrne oči otváram a hlavu začnem otáčať na svoju ľavú stranu. Zdvihnem pohľad k zeleným očiam, ktoré sa do mňa vpíjajú. Kútiky mojich pier sa samovoľne dvihnú do úsmevu. Prestáva mi byť zima vďaka nemu ako vždy, keď sa ma dotkne. Je to akoby mi prepožičiaval kus zo seba a chránil ma tak.

„Harry," oslovím ho tichšie než som plánovala. Odstránim aj tú malú vzdialenosť medzi nami, aby som mu bola bližšie. Neodvraciam však zrak od jeho nádhernej tváre, ktorá pôsobí tak magicky. Možno za to môžu jeho prenikavé zelené oči, ktoré vedia meniť farbu podľa toho ako sa cíti. Teraz však vidím len jasne smaragdovú farbu, ktorá sa mi vždy tak páčila. Jeho dlhé mihalnice obkolesujú vrchné viečko jeho očí a niekoľkokrát sa zatrepocú, keď zažmurká. Neviem sa viac ovládnuť. Pustím mu ruku, za ktorú ma pevne a starostlivo drží. Svoje ruky obmotám okolo jeho krku a svojim telom sa nalepím na neho.

„Bála som sa, že som tu úplne sama," priznám sa, pričom slastne privriem oči. Jeho ruky sa totiž tiež obmotajú okolo mňa, čo vo mne vyvolá príjemné pocity. V jeho náručí mám vždy pocit, že na mňa nikto nemá a nemôže mi ublížiť. Nežne ho pohladím po zátylku a pomaly začnem otvárať oči, zatiaľ čo sa odťahujem. Cítim ako jeho ruky blúdia po mojich bokoch, čo je mi príjemné. Prinúti ma to usmiať sa a pomaly zdvihnem hlavu, aby som sa zadívala znovu do jeho pekných očí.

Avšak žiadne Harryho zelené oči nevidím.

Vyľakane odskočím a zalapám po dychu, keď na miesto Harryho, predo mnou stojí čierna mužská postava v dlhom plášti s kapucňou na hlave, no bez tváre. Vidím len temnotu, ktorá nahradzuje mužovu tvár. Uvedomím si, že prostredie mesta zmizlo a práve teraz stojím prikovaná k semišovému kobercu vo veľkej spálni. Nie je tu nič iné než obrovská posteľ a bordové závesy, ktoré zahaľujú okná. Erotické prítmie pohlcuje miestnosť, pri ktorej mám pocit akoby sa zrazu zväčšovala.

Spozorujem pohyb postavy, ktorá sa na mňa doteraz len dívala. Okamžite znovu odstúpim a nenápadne vyhľadávam dvere. Cítim strach a viem, že by som tu vôbec nemala byť. Moje vnútro kričí, že chce utiecť, netúžim po ničom inom. Preletím miestnosť miliónkrát, zatiaľ čo cúvam pred tmavou osobou, no neviem ich nájsť. Nikde nie sú. Uvedomím si, že zväčšovanie miestnosti sa mi len nezdalo. Naozaj sa to deje. Steny začínajú byť príliš ďaleko a nie je kam utiecť.