Golem

Chapter 44

X E N I A

Je to ako sen. Ako zlý sen. Presnejší termín je nočná mora, ktorá nemá konca. Akoby sa neustále dookola opakovala ako časová slučka. Myslím, že po dnešku už nikdy neskončí, pretože jeho mŕtvolný výraz nikdy nedostanem z hlavy. Studený biely ľad, ktorý pokrýva jeho telo, pridáva na tej desivosti. Je doslova zmrazený bez známok života. Podídem k nemu bližšie, aby som na neho lepšie videla, hoci najradšej by som bola, keby som ho takto nevidela. Vlastne by som bola najradšej, keby som nikdy nikoho takto nevidela. Každou sekundou, ktorá uplynie akoby dúfam, že otvorím oči a budem vo svojej posteli s tým, že to bol iba sen. Pomaly k nemu začnem naťahovať ruku, ktorá sa mi trasie rovnako ako aj tá, ktorou si stále zakrývam ústa. Môj dych je na tom rovnako. Som ako neveriaci Tomáš, ktorý kým neuvidel a nedotkol sa, tak neuveril. Iba ťažko by som Golemovi uverila, keby mi o mŕtvom a zamrznutom Harrym zavretom v chladiacom boxe, len tak povedal.

Moje prsty sa opatrne dotknú jeho tváre, no to čo cítim nie je ani tak pokožka ako samotná vrstva ľadu. Vykoľají ma to natoľko, že ruku okamžite stiahnem a trochu odstúpim. Dotyk len potvrdil, to čo naozaj vidím a začínam mať pocit akoby som sa nevedela nadýchnuť. Chytím sa za hrudník a tú druhú zložím zo svojich úst.

„Xenia," osloví ma Golem, ktorý sa mi tým pripomenie. Nachvíľu som ho úplne vytesnila, keď som videla mŕtveho Harryho v chladiacom boxe.

„Musím odtiaľto okamžite vypadnúť," vyletí zo mňa priškrtene a lapám po dychu. „Nemôžem dýchať, musím okamžite ísť preč," dodám krútiac hlavou. Otočím sa mu chrbtom a dám sa okamžite do kroku. Aj keď sa mi nohy trasú akoby som ich mala zo želatiny, darí sa mi utekať. Schody beriem po dvoch, pričom sa jednou rukou stále držím na hrudníku. Potrebujem sa dostať vonku na vzduch, pretože mám momentálne pocit akoby mi Harry...teda Golem, ubral z kyslíka, tým čo mi povedal. Toto poznanie je ako to najväčšie bremeno, ktoré môže človek dostať na svoj chrbát. Skutočne mám ten pocit a nie len na chrbte, ale aj na hrudníku. Mám pocit akoby mi na ňom niekto stál a práve preto sa neviem nadýchnuť.

Rýchlym krokom sa doteperím ku vchodovým dverám, ktoré okamžite otvorím a ihneď ma ovanie chladný vzduch. Konečne sa zhlboka nadýchnem a opriem sa o zárubňu dverí. Dívam sa pred seba na lesknúce sa jazero Michigan vo svite mesiaca. Zamračím sa na svet predo mnou. Vždy som dokázala krízovým situáciám čeliť priamo a nemala som s tým až taký problém. Až dokiaľ do môjho života nevstúpil Golem. Odvtedy mám pocit akoby sa mi všetko vymykalo spod kontroly. Už sa na nič nedívam tak, ako predtým a po dnešku už ani nikdy nebudem.

Pootočím hlavou, keď za sebou počujem kroky. Uvedomujem si, že je to on. Nik iný to byť nemôže, keďže sme tu len my dvaja a mŕtvola zamknutá v chladiacom trezore.

„Čo sa mu stalo?" opýtam sa ho. Nastane ticho. Keď neodpovedá prudko sa na neho otočím. Cítim, že moje oči zaštípu slzy, pretože mi je Harryho ľúto.

„Mala by si zavrieť tie dvere a prísť dnu. Vonku je zima," ignoruje moju otázku.

„Neodbáčaj od témy," zakrútim hlavou. Mlčí. Povzdychnem si a pretriem si koreň nosa. „Zabil si ho?" vyletí zo mňa naštvane. Vidím ako ho to zarazí a dokonca sa nechápavo zamračí.

„Nemôžem tomu uveriť. Snáď stokrát som ti zachránil život, trikrát som ťa uzdravil a ty si o mne stále myslíš, že som vrah?" opýta sa ma naštvane. Nadvihnem na neho obočie.

„Nie, ja som to nebol! Harry bol zabitý, ale ja som to nebol," odpovie a podíde bližšie. Chytí ma pevne za ruku a vtiahne ma dovnútra. Dvere za mnou zabuchne a zamkne. Golem sa dá do kroku smerom do obývačky, kde stále horí oheň v krbe. Rozhodnem sa ísť za ním.